Kapitola 5.
Konformizmus

„A predsa sa točí!“,

vyriekol (údajne) Galileo Galilei po svojom odsúdení pred arcibiskupom Ascaniom Piccolominim. Tento výrok nie je prejavom trucovitosti či bezmocnej zlosti. Je potrebné ho chápať ako skonštatovanie človeka, ktorý vidí a chápe skutočnosť, akokoľvek je popieraná zbytkom obyvateľstva. Človek, ktorý pochopil, že ani inkvizičný súd svojim rozhodnutím nedokáže zmeniť realitu sveta. Takto je potrebné sa pozerať na pozadie tohto výroku z kognitívneho pohľadu. Galileo Galilei bol presvedčeným katolíkom. Zároveň bol nadšeným vedcom, čo vôbec nebolo v rozpore s jeho náboženským presvedčením. Práve naopak, matematiku považoval za prostriedok určovania absolútnej a nevyhnutnej pravdy. Boh, ktorému prisudzujeme racionalitu s absolútnou a nevyhnutnou pravdou preto musel stvoriť svet pomocou matematiky. A Božská racionalita prírody je preto pochopiteľná ľuďom vďaka použitiu matematiky.

Je potrebné si uvedomiť, že Galileov výskum nikdy nenarušil hranice teleológie. Iba Boh, či Duch svätý môže pôsobiť telekineticky na predmety materiálneho sveta. V jeho slávnych pokusoch zhadzovania rôzne ťažkých gúľ z veže v Pise, či ich kotúľania v šikmých válovoch dospel k svojmu poznaniu, že prejdená vzdialenosť sa rovná štvorcu času. Ak chceme nájsť pojem, ktorý je v súlade s vierou, tak Galileo Galilei objavil gravitačné zrýchlenie a svojimi pokusmi dokázal, že je konštantné pre všetky predmety, bez ohľadu na ich hmotnosť. Nič viac, nič menej.

ZDROJ: jerryshomemade.com, ricerca-scolastica-su-galileo-galilei

Zdokonalil vynález ďalekohľadu a stal sa jeho prvým výrobcom vo väčšom rozsahu. Pri svojich pozorovaniach oblohy objavil Jupiterove mesiace. Bol teda prvým, kto objavil telesá obiehajúce okolo iného nebeského telesa okrem Zeme. Keď sa dopracoval k tomuto dôkazu, odtiaľ bol už len krok k skúmaniu retrográdneho pohybu Marsu, ktorý pozorujeme zo Zeme. Astronómia poznala takýto nepravidelný pohyb planét, – na ich popis sa používali zložité obehové systémy, nazývané „nebeské sféry“. Až Koperník sformuloval svoju heliocentrickú teóriu, ktorá umožnila, aby sa obežné dráhy konečne matematicky jednoznačne a jednoducho popísali. Koperníkova teória bola cirkvou popretá, ale vo vzduchu visela časovaná bomba ďalších objavov, veda čakala na precedens, dôkaz, že niekde vo vesmíre existuje aspoň jedno teleso, ktoré neobieha okolo Zeme.

Galileo, vidiac teraz už na vlastné oči takýto precedens v mesiacoch Jupitera, dospel k presvedčeniu, že Boh očividne stvoril svet inak ako sa svet doposiaľ domnieval, – a začal sa zaoberať Koperníkovým heliocentrizmom. V jeho dopise Keplerovi vidíme jeho roztrpčenosť z postoja celej vtedajšej vedeckej obce:

„Môj milý Kepler, prial by som si, aby sme sa zasmiali na pozoruhodnej hlúposti obyčajného stáda. Čo vravíte na hlavných filozofov tejto akadémie, ktorí sú naplnení tvrdohlavosťou osla a nechcú sa pozrieť ani na planéty, ani na Mesiac, ani do ďalekohľadu, aj keď som im tú možnosť slobodne a zámerne tisíckrát ponúkol? Vskutku, tak ako osli si zapchávajú uši, tak aj títo filozofovia zatvárajú oči pred svetlom pravdy.“

Zdanlivý retrográdny pohyb (Vizuálne vysvetlenie) ZDROJ: https://www.youtube.com/watch?v=sBzGGoBQVDA

V osobe Galilea Galileiho vidíme hlboko veriacu osobnosť, ktorej kognitívne schopnosti nie sú v rozpore s jeho vierou. Ani mu nenapadlo, že vedecké bádanie by mohlo byť v rozpore s jeho náboženstvom. Čosi v jeho mozgu ho ale nútilo hľadať racionálne odpovede na prírodné javy okolo seba. Vyčnieval z davu, významne prispel k vývoju ľudstva. Ontologicky stál ďaleko nad úrovňou, ktorú dosahovali ostatní jedinci vtedajšej spoločnosti. Zásadná minimálna fylogenetická úroveň, potrebná pre chod a udržanie civilizácie, sa nazýva Konformizmus.

KONVENČNÁ SPOLOČNOSŤ

Ontologická úroveň jedinca: Konformizmus

Štádium konformizmu popisuje opisuje osoby ranej puberty. Ich sebaurčenie je definované vzťahom k skupine. To vedie k zmäteným hraniciam medzi sebou a skupinou (či už rodinou, tímom alebo národom). Byť súčasťou tohoto väčšieho celku umožňuje človeku byť chránený a podieľať sa na jeho moci. Cenou za začlenenie je lojalita a poslušnosť.

Čím vyšší status má skupina, tým vyššiu mám hodnotu ako jeden z jej členov. Hranice medzi sebou a ostatnými splývajú a sú rozmazané. Existuje úplná akceptácia rodiny a rovesníckych skupín v období dospievania a slepé odmietanie deviácie a vonkajších skupín. Teraz sú to „oni“ proti „nám“ namiesto postoja osamelého „Ja-ochranca“ u jedinca predkonvenčnej úrovne. Ste buď priateľ a schvaľujete nás a to, čo robíme, alebo ste náš nepriateľ. Dvojznačnosť a ambivalentnosť sa nerozlišujú a nemožno ich ani uznať, pretože ohrozujú samotnú podstatu konformistu.

ZDROJ: Mikhail Nilov on Pexels.com

Z dôvodu potreby byť akceptovaným je vyjadrovanie sa neosobné, často príliš pozitívne a plné fráz. Konformisti tým, že nechcú vyčnievať alebo vyvíjať iné iniciatívy ako v prospech svojej skupiny, týmto predstavujú samotnú podstatu konformizmu. Získavanie hmotných statkov a symbolov postavenia je pre nich dôležité, pretože ukazujú na úspech a prinášajú im skutočné uspokojenie. Aby bol človek obľúbený, musí byť príjemnou spoločenskou osobnosťou. Je dôležité byť milý, príjemný, dobre vyzerajúci. Ľudia sa posudzujú podľa toho, ako vyzerajú. Veľká pozornosť sa venuje upravenosti, vonkajšiemu vzhľadu, čistote domu. 

„Ja“ je definované a vytvárané očakávaniami tých druhých, ku ktorým človek „patrí“. Konformisti majú tendenciu prijímať normy bez spochybňovania alebo kontroly.

Hnev a iné nepríjemné pocity sú potláčané. Málokedy sa dostanú do povedomia. Slepý konformizmus, fundamentalizmus a predsudky môžu byť prejavom tohto raného konvenčného zmýšľania. Agresia voči sebe samému (zľahčovanie seba samého) a negatívny vplyv alebo sklamanie sú často potláčané prejavmi príliš pozitívnych pocitov a nadšenia.

Konformisti veria, že ostatní si myslia, chcú, cítia to, čo si oni sami myslia, chcú alebo cítia (projekcia), a potom sa snažia tieto predstavy naplniť. Takisto preberajú definície, normy, hodnoty a názory iných bez toho, aby ich spochybňovali (introjekcia). 

Ak to hovorí moja matka, cirkev alebo šéf, musí to byť pravda.

ZDROJ: catholicnewslive.com

V jazykovej oblasti konformista používa krátke stereotypné frázy, má záľubu v klišé a možno uňho pozorovať prehnaný pozitívny afekt. Všetci a všetko je zábavné, dôležité, úžasné. V komunikácii používa konkrétne opisy a informácie.

Konvenčná spoločnosť

Konformisti, akceptovanie a prijatie náboženstva

Historici a archeológovia sa zvyknú domnievať, že náboženstvo vzniklo spolu s ľudským vedomím a pokúšajú sa vidieť jeho prítomnosť už v najranejších prejavoch ľudských predkov, či už to boli jaskynné maľby alebo sošky. Je však potrebné pripomenúť, že kultúrne povedomie a spolu s ním šírené aj náboženské mémy sa mohli začať šíriť až s ľuďmi, ktorí dosiahli ontologickú úroveň, keď jedinec vníma nie len seba jednotlivo a okolitých jednotlivých jedincov, ale keď vníma spoločenstvo, do ktorého chce patriť a rozlišuje medzi „nami“ a „nimi“. Zjednodušene môžeme odhadnúť, že ľudské spoločenstvá dosiahli túto fylogenetickú úroveň zhruba v postglaciálnej dobe.

Britský evolučný biológ Richard Dawkins popísal už v r.1976 vo svojej knihe “Sebecký gén” existenciu tzv. mému. Dnes sa to už stalo známym pojmom. Presvedčenia vo forme mémov sa prenášaju na ostatných ľudí pri ich sociálnych interakciách. Úspešné idey sú tie, ktoré sa dokážu najlepšie šíriť samy, zatiaľ čo tie, ktoré sa nedokážu samoreplikovať, zaniknú. Takto aj niektoré náboženské ideológie pretrvávajú, zatiaľ čo iné upadajú do zabudnutia.

Richard Dawkins a jeho kniha: Sebecký gén, ZDROJ: futuredisruptor.com

Spoločnosť prevládajúcich ontologických konformistov preberala mémy spoločnosti, do ktorej chceli patriť. (Ak to hovorí moja matka, cirkev alebo šéf, musí to byť pravda.) Preberanie mémov je akási forma „úspory energie“. Tak ako sa snažíme deti naučiť malú násobilku naspamäť, pri každom použití odpamätané výsledky ušetria mozgu energetický výdaj, ktorý by sa musel vynakladať na neustále opakované odvádzanie každého výsledku. Sú deti, ktoré sú na úrovni, pri ktorej si to sú schopné kedykoľvek aj samé odvodiť, ale sú aj také, ktoré toho schopné nie sú. Pri oboch typoch detí naučenie sa malej násobilky naspamäť im umožní dosiahnuť rovnakú úroveň schopnosti riešiť zložitejšiu veľkú násobilku a plnohodnotne sa zaradiť do spoločnosti malých počtárov.

Konformisti si vo svojom civilizačnom okruhu šírili a udržiavali svoje ságy či eposy. Spočiatku tvorili temer väčšinu spoločnosti, dnes ich podiel v bežnej populácii klesol na úroveň cca 11%. Pokiaľ niektorý mém (v spoločnosti šírená sága, epos) má istú formu virality, či výnimočnosti, získa medzi ostatnými atraktivitu a lepší potenciál šírenia. Zvlášť výraznou viralitou sa najmä u prvotných spoločností s vtedy dominantným zastúpením konformistov vyznačovali tie ságy a eposy, do ktorých sa pridali napínavé vsuvky o nadprirodzenej udalosti.

ZDROJ: YT, Cargo Cult - The Waiting is the hardest Part

Je fascinujúce pozorovať a študovať vznik nového náboženstva či kultu. V 60-70tych rokoch 20.storočia objavili cestovatelia na ostrovoch Melanézie zvláštne náboženstvá niektorých kmeňov. Príslušníci miestnych kmeňov (dokonca dodnes na Papui Novej Guinei a niektorých ostrovov Vanuatu) udržiavajú vyklčované “pristávacie” dráhy pre Bohov z nebies, dokonca si postavili výškové konštrukcie podobajúce sa letiskovým vežiam, po stranách dráhy zapaľujú ohne, aby Bohovia vedeli kde pristáť. Po dráhe pochodujú domorodci s navádzacími terčíkmi a ukazujú fiktívnym Bohom kde majú so svojimi nebeskými plavidlami zaparkovať. Niektoré kmene dokonca postavili z dreva aj vzdušné plavidlá nápadne sa podobajúce našim dnešným lietadlám. Domorodci opakujú rituály, a veria, že pokiaľ ich budú vykonávať správne, oddane a vytrvalo, Bohovia sa raz na ich zem vrátia. 

Lietajúce stroje amerických jednotiek, ktoré pristávali na týchto ostrovoch počas 2. svetovej vojny boli tým nevysvetliteľným nadprirodzeným javom, čo dalo neskorším interpretáciám viralitu. Keďže americká armáda umiestnila svoje jednotky na ostrovoch Melanézie dočasne, po vojne opustili svoje dočasné základne a domorodcom zostala len sága odovzdávaná z generácie na generáciu, opisujúca, ako im Bohovia doniesli a zanechali konzervy, či iné dary a kultové predmety. Vykonávaním rituálov udržiavajú kult nažive. V mozgu veriacich sú neustálym opakovaním rituálov obnovované a zosilňujú sa nervové synapsie a tým je ich viera udržiavaná pri živote.

Podobne v inom epose Exodus, pôvodne popisujúcom historické udalosti, sa doň dostala napínavá vložka o nadprirodzenom zjavení sa Boha Mojžišovi. Táto virálna modifikácia sa stala celosvetovo jednou s najúspešnejších.

ZDROJ: McGill.ca, Mojžiš a horiaci ker

Kde v nás sídli boh?

Náš mozog halucinuje, dotvára si vnemy na základe už spracovaných vzorov, či vizuálnych alebo akustických a opätovne je za tým všadeprítomná forma optimalizácie spotreby energie (viď. malá násobilka). Ľudský mozog sa zároveň vyvinul tak, aby dokázal vnímať vzorce (rýchlejšie a energeticky úspornejšie nachádzanie riešenia), hoci niekedy žiadne vzorce nemusia existovať. Preto môžeme za niektorými náhodnými udalosťami vnímať vôľu neviditeľnej bytosti. Niekedy môže nastať situácia, keď je temer nemožné rozpoznať skutočnosť od halucinácie. Skúmaním mozgu neuroveda zistila, že za mimotelové ale aj nadprirodzené zážitky je zodpovedná parietálna a temporálna časť mozgu.

Parietálny lalok ZDROJ:https://sk.thpanorama.com/articles/neuropsicologa/cerebro-humano-funciones-y-partes-con-imgenes.html

Pokiaľ sa veriaci zúčastňuje rituálov, samotná meditácia vykazuje aktivitu čelného laloku, pri odriekavaní slov modlitieb zase aktivitu spodku parietálneho laloku (zodpovedného za reč, pochopiteľne). Upevňovanie synapsií pravidelným vykonávaním rituálu mozog veriaceho odmeňuje vyplavovaním serotonínu a dopamínu. V tomto štádiu už veriaci nepotrebuje nadprirodzený zážitok parietotemporálneho laloku, mozog si už vystačí sám so sebou, bez potreby vonkajších vnemov. Boh je už v nás (veriacich). Viera veriaceho činí šťastným a udržiavanie tohto stavu si vyžaduje ďalej pokračovať v rituáloch, či meditáciách, aby synapsie nezoslabli. Mechanizmus, kde mozog funguje ako dávkovač drogy je veľmi podobný chémii sexuálnych aktov. Jav mechanizmu takéhoto samoudržiavania náboženstva popísal Dr. Andrew Newberg a Dr. Jeff Anderson tu:

https://www.medicalnewstoday.com/articles/322539#_noHeaderPrefixedContent

Samozrejme s rozvojom neurovedy vedcov zaujala otázka: Vieme „vytvoriť“ Boha na požiadanie ?

Dr. Michael Persinger vytvoril to, čo sa neskôr stalo známe ako Prilba Boha.

Prilba boha. ZDROJ: https://www.god-helmet.com/wp/god-helmet/intro_to_god_helmet.htm

Prilba privádza zložité magnetické signály na hlavu skúmanej osoby, ktorá si prilbu nasadila. Magnetické signály sú odvodené z predtým zosnímaných EEG signálov mozgu a sú aplikované na tie časti, ktoré podporujú duchovné zážitky, teda na parietálny a temporálny lalok.

Doteraz asi 20 ľudí uviedlo, že cítili prítomnosť Krista alebo ho dokonca videli v komore (akustická komora, v ktorej sa konali experimentálne sedenia). Väčšina z týchto ľudí používala buď slová Kristus alebo Boh. Väčšina z týchto osôb bola staršia (30 a viac rokov) a veriaca (rímskokatolícka).

Kognitívna inhibícia

Dr. Michael Persinger sa zamýšľal nad tým, či sa ateisti nejako odlišujú od veriacich spôsobom svojho myslenia. Čo je v ich mozgu špeciálne? Biológ a ateista Richard Dawkins sa teda vybral do laboratória kanadského neurológa Michaela Persingera v nádeji, že zažije náboženský zážitok. Persinger už predtým dokázal, že tento druh stimulácie vyvoláva širokú škálu náboženských javov – od vnímania prítomnosti neviditeľnej osoby až po mimotelové zážitky. U Dawkinsa však experiment zlyhal.

Pravý spodný povrch závitu frontalneho laloku je zodpovedný za kognitívnu inhibíciu ZDROJ: https://en.wikipedia.org/wiki/Dorsolateral_prefrontal_cortex

Výskum pokračoval, neurovedu zaujímalo a zaujíma až podnes, prečo niektorí ľudia nie sú náchylní na uverenie, zatiaľ čo iní bez odporu, spätnej kontroly, či preverenia jednoducho iba uveria. Skenovanim mozgov oboch typov ľudí pomocou MJR zistili, že veriaci majú v mozgu nedostatočne vyvinutý pravý spodný povrch závitu frontálneho laloku. Táto oblasť sa podieľa na kognitívnej inhibícii. Jej nedovyvinutie má za následok tendenciu uveriť každej predkladanej informácii bez overovania. Kognitívna inhibícia je schopnosť mozgu potláčať alebo ignorovať irelevantné informácie, myšlienky alebo podnety, ktoré by mohli narušiť sústredenie a efektívne myslenie. Pokiaľ prijímané fakty sú vyhodnotené ako nesprávne, mozog spracovávanú informáciu neakceptuje. Preto sa to nazýva inhibícia, t. j. proces ukončenia, či zastavenia procesu poznávania, teda kognitívna inhibícia.

Príklad pôsobenia kognitívnej inhibície: V tmavom nočnom lese zbadáte dve žiariace oči. Kmeň stromu, konáre už stihol váš mozog pomocou predspracovaných naučených vzorov vyhodnotiť ako tmavú postavu s natiahnutými rukami a dlhými prstami. Toto urobil mozog kvôli optimalizácii výdaja energie. Takže v tomto okamihu, pri nedostatku svetla, čo vidíte? Upír! To predsa nemôže byť skutočné, poďme bližšie, aspoň uvidím, či to má červené oči, na tú diaľku to neviem rozoznať. Ako sa blížím, farba sa mení na zelenkavú, to nebude upír. Stále viacej zelenkavé, už vidno, že zbytok tela s rukami je v skutočnosti strom. Teória s upírom je mysľou potlačená. Ale čo to je? Oči sa pri ďalšom priblížení začnú od seba náhle vzďaľovať. Bludičky ako z knihy Trhlina! Tu blízko si jedna sadla, kdeže to mám baterku, nech sa na to pozriem zblízka … atď.

Čarovná huba žiari v prítmí jesenného lesa. ZDROJ: Dirk Erken, Pixels.com

Toto bol príklad kognitívneho procesu, ktorý sa podvedome spustil v mozgu a snažil sa potvrdiť, či to čo vidí očami, je naozaj to, čo aj interpretuje vaše vedomie. Táto spätná väzba prebieha neustále, väčšinou si to ani neuvedomujeme. Teda až na malú časť populácie, u ktorej prebieha v obmedzenom rozsahu.

Dnes konformisti tvoria cca len 11% populácie, ale ako sme vysvetlili vyššie, nie je to prekážkou pre rozvoj ich vyšších mentálnych funkcií (viď. veľká násobilka). 

V modernej spoločnosti však nachádzame samozrejme oveľa viac veriacich. Pokiaľ veriaci rodičia idú svojmu dieťaťu príkladom a ono vykonáva spolu s nimi náboženské rituály, v čase dosiahnutia ontologickej úrovne konformistu sa dieťa stane plnohodnotne veriacim, so všetkými sprievodnými elektrochemickými procesmi mozgu a vytvorením zodpovedajúcich synapsií, ktorými bude mozog svojho nositeľa za jeho vieru pravidelne odmeňovať. V takom prípade aj keď by dieťa malo normálne vyvinutú oblasť kognitívnej inhibície, aby sa telo neukrátilo o produkciu serotonínu a dopamínu spojeného s utvrdzovaním sa vo svojej viere, tak dieťa bude podvedome potláčať jej použitie na vyvracanie svojej viery. Teda za predpokladu, že počas vývoja abstraktného myslenia mozog neobjaví, že aj oblasť kognitívnej inhibície môže rovnako generovať odmenu vo forme hormonálneho koktejlu, a to pri riešení a dokazovaní logických úloh. Toto sa pravdepodobne stalo u Galileiho. Nechajte svoje deti lúštiť hlavolamy a záhady, rozvíjajte v nich logické myslenie a v kritickom veku pri vzniku abstraktného myslenia sa u nich naplno vyvinie schopnosť kognitívnej inhibície. Ako výrazne sa to prejaví v ich budúcom praktickom živote, to si viete ľahko domyslieť.

Aj ateistický človek sa v neskoršom veku, a to aj po dosiahnutí úrovne abstraktného myslenia, môže stať veriacim, stačí na to mimotelový alebo iný nadprirodzený duchovný zážitok spolu s nedostatočne vyvinutou oblasťou kognitívnej inhibície. Práve kognitívna inhibícia bola dôvodom, prečo Galileo Galilei dal prednosť logickému zdôvodneniu pred náboženskými postulátmi. Podobne ako u veriacich, Galileov mozog ho hormonálne odmeňoval práve za úspešné riešenie logických matematických, či fyzikálnych záhad. To nemalo nič spoločné s časom keď nábožensky meditoval alebo sa zúčastňoval náboženských rituálov. Vtedy ho za zotrvávanie vo viere odmeňovala iná časť čelného laloku.

ZDROJ: Eugenia Sol na Pexels.com

Veriaci ľudia pri konfrontácii ich viery s overiteľnými faktami trpia kognitívnou dizonanciou a vyplavujú sa im stresové hormóny. Ich reakciou na nepríjemnú situáciu je ešte väčšie utiekanie sa k viere, aby hormóny šťastia prehlušili pôsobenie hormónov stresu. Inou typickou reakciou, ktorá z toho vyplýva, je tzv. konfirmačné skreslenie, kde si selektívne vyberajú všetky fakty a súvislosti, ktoré ich môžu v ich viere utvrdiť, aby prebili neblahé účinky kognitívnej dizonancie. Výskum Dr. Persingera a ďalších vedcov prebiehal dlhodobo. Kandidáti súhlasili s posmrtnou pitvou a skúmaním ich mozgov. Veriaci mali v porovnaní s normálnymi ľuďmi po smrti atrofovaný hypotalamus. Následok dlhodobého pôsobenia stresových hormónov patrí medzi jednu zo známych príčin.

Vzhľadom na predchádzajúce kapitoly a rozdiely vo vývoji medzi južnými a severnými civilizáciami, vidíme aj rozdiely v náboženstvách. Tie pôvodom z juhu majú bližšie k tomu, čo chápeme dnes ako predstavu Boha. Čím ideme severnejšie, tým zistíme, že mytologické príbehy dlhodobo zostali skôr v podobe ság a doplnené nadprirodzené vložky zostali skôr v rovine, kde hrdinovia týchto príbehov po smrti sú reprezentovaní niektorou hviezdou na oblohe. Evidentnej nadprirodzenosti je pomenej, skôr je len symbolická. Žeby ťažšie prírodné podmienky severu mali aj naďalej evolučný vplyv na rýchlejší rozvoj mozgu, obzvlášť rozvoja kognitívnej inhibície a tým aj rýchlejšej ontogenézy príslušníkov konvenčnej spoločnosti do ďalších úrovní? Tým, že šírenie južných náboženstiev prebiehalo prostredníctvom meča, pôvodná mytológia severnejších sapientov bola násilím potlačená a dnes už nie je v našich hlavách, a nie je možné neurovedou toto ďalej skúmať. Bohužiaľ, mémy nie sú skameneliny.

V ďalšej fáze fylogenetického vývoja spoločnosti od konformizmu prišli ľudia patriaci k vládnucej vrstve na to, že náboženstvom možno tých druhých ovládať (a obzvlášť jednoducho možno ovládať práve konformistov).

Dobytie Granady resp. Ako si kresťanské kráľovstvá vzali späť Španielsko. Maľba od Francisco Pradilla Ortiza ZDROJ: Wikipedia.org

Náboženstvo nezostáva nemenné, vyvíja sa v čase a prispôsobuje sa civilizácii v ktorej sa šíri ako aj jej civilizačným hodnotám. Keď sa pozrieme ku zdroju súčasného monoteizmu, v starom zákone rozpoznáme typické archantropické spoločenstvo, v ktorom sa tento mém širil. Starý Zákon je plný bojov, vojen, zabíjania nepriateľských národov, nenávisti, poroby, brania do otroctva, vyhladzovania, klamania, prisvojovania si bohatstva porazených. Pokiaľ niektoré z náboženských vetiev, ktoré z neho vyrástli, majú dodnes tento charakter, vieme vypozorovať u príslušníkov takejto vetvy aj dnes pretrvávajúce životné postoje dávných archantropov.

Kresťanstvo bolo nakoniec, aj keď mečom, prijaté sapientmi, ale aj inými ľudskými druhmi po celom svete. Dnešnú podobu získalo hlavne svojou metamorfózou, ktorou prešlo v Európe. Napriek tomu, že má rovnaký archantropický zdroj, v desiatich prikázaniach sa odzrkadľuje opak všetkého toho, čo u archantropov odsudzujeme a čo sa Chammurapi snažil u archantropov potlačiť svojim zákonníkom. Toto všetko si európski sapienti v nimi prijatom náboženstve prirodzene vložili do hlavných zásad žitia v spoločnosti.

Vážime si rodinu, ako najdôležitejší základ našej budúcnosti (Cti otca svojho i matku svoju). Život je pre nás najvzácnejší, chránime ho (Nezabiješ). Znásilňovanie a nevybitý sexuálny pud archantropov nemá miesto u sapientov (Nezosmilníš ale aj Nepožiadaš manželku blížneho svojho). Siahnuť na cudzí majetok je čosi nepredstaviteľné (Nepokradneš). Pravdovravnosť, úprimnosť, absencia zákernosti je základom prežitia v ťažkých prírodných podmienkach (Nepreriekneš krivého svedectva proti blížnemu svojmu). Nežobre sa a to s akýmkoľvek úmyslom. Uprednostňuje sa vlastná tvorivá práca pred parazitovaním na plodoch cudzieho snaženia (Nepožiadaš majetku blížneho svojho, ani ničoho, čo jeho je). A prvé tri prikázania tvoria mechanizmus, ako biochemicky udržať tento mém v spoločnosti aktívny, – neustálym potvrdzovaním neurónových synapsií (Ja som Pán, Boh tvoj! Nebudeš mať iných Bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal. Nevezmeš meno Božie nadarmo. Spomni, aby si deň sviatočný svätil.).

Ak by niekto chcel dať základy a pravidlá fungovania špecifickej spoločnosti so značne archantropickým myslením, tak práve špeciálne formulované náboženstvo spojené so systémom správy štátu je vhodnou formou (islam je príkladom takejto kombinácie). Takto sa aj spoločnosť, ktorá by fylogeneticky dosahovala maximálne iba konformizmus, dokáže stať civilizačným jadrom a udržať sa ako civilizácia. Sú s tým spojené ale ďalšie otázky, na ktoré budúcnosť bude musieť nájsť odpoveď. Princíp budúceho rozvoja vyspelých spoločností založený na spolupráci a tvorivosti medzi hlavnými civilizačnými jadrami nie je práve naklonený princípom, na ktorých sú archantropické náboženstvá postavené.

Náboženská polemika

Práve odlišný postoj severných sapientov ku viere spôsobil, že pre nich cudzie kresťanstvo to nemalo v Európe ľahké. Rýchlejší ontologický vývoj u severných sapientov spôsobil, že v spoločnosti sa v relatívne kratšej dobe vývoja začali objavovať jedinci dosahujúci ďalšiu vyššiu ontologickú úroveň sebauvedomenia. Ich výskyt štatisticky znížil podiel konformistov v spoločnosti, preto severné ságy nemali dostatok času na pretransformovanie sa na náboženstvá podobné južnejším hominínom.

Jedinci dosahujúci vyššie ontologické úrovne svojim neustálym spochybňovaním ság (rozvinutá kognitívna inhibícia v porovnaní s inými hominínmi) či viery boli ťažkým súperom, tlmili a korigovali „extrémne“ varianty nadprirodzených virálnych vsuviek. V neskoršom období to boli práve oni, kto podmienili štiepenie kresťanstva na viacero vetiev, tie medzi sebou bojovali, medzi vetvami sa viedli náboženské vojny a vznikali aj kresťanské fundamentálne odnože.

Grécky hrdina Perzeus s odťatou hlavou Medúzy. ZDROJ: YOUTUBE, Suboj Titanov.

Najvýraznejšou civilizáciou staroveku, so zvláštnym postojom k svojmu náboženstvu a bohom bolo staroveké helénske Grécko. Gréci napríklad ani nepoznali slovo náboženstvo. Gréci mali ku svojim Bohom postoj ako ku živým ľuďom, pripisovali im ľudské vlastnosti, sídlili na príliš hmatateľne existujúcej hore Olymp. Mali typické ľudské neresti a hašterili sa medzi sebou rovnako ako ľudia. Vložka eposov o nadpozemskosti Bohov bola temer nebadateľná. Preto mohli vzniknúť slávni filozofi staroveku ako Aristoteles, Euklides, Demokritos, Archimedes, Platón, Sokrates. Ich nazeranie na svet a jeho filozofické ale aj matematické skúmanie nebolo nijako brzdené potrebou brať ohľad na Bohov, ktorí okrem svojej nesmrteľnosti boli rovnocenní ľudskému géniovi. Obyvatelia helénskeho Grécka dosiahli fylogeneticky vyššiu úroveň ako konformizmus a to už skôr ako stihol do Európy doraziť archantropický monoteizmus.

Keď prišlo kresťanstvo, civilizácia už mala hlboko ukotvené filozofické myslenie a pohľad na svet. Kresťanstvo ako cudzí návštevník v novom dome si nedovolilo spochybňovať mysliteľov antiky, tak prevzalo napr. Aristotelov model fungovania vesmíru ako súladný s bibliou. Samozrejme, značne sa tým spomalil ďalší vývoj poznania, predsa len archantropický prístup k poznávaniu sveta nebol taký dynamický ako u sapientov, ale nešlo to zadržať, európska spoločnosť už od staroveku nebola 100% tvorená iba konformistami, vo vývoji bola už oveľa ďalej. Množstvo jedincov už dosahovalo ontologicky vyššie úrovne, u ktorých kognitívna inhibícia bola hybnou silou ďalšieho rozvoja. Tento dotyk monoteistického náboženstva s vyspelejšou spoločnosťou by bolo možné snáď vysvetliť v ďalších kapitolách, ale chceme zachovať tému náboženstva pokope v jednej kapitole. V ďalších úrovniach budú hrať prím aj iné charakteristiky sociálnych interakcií v spoločnosti.

Galileove Dialógy o dvoch svetových sústavách. ZDROJ: feenyroad.blogspot.com

Európa si veľmi vážila filozofov, matematikov, fyzikov. Rovnako aj Galileo Galilei bol veľmi vážený. V jeho prvom inkvizičnom procese padol rozsudok, kde Galileo nesmel dokazovať ani žiadnym iným spôsobom propagovať a brániť Koperníkove myšlienky. Neskôr sa stal pápežom Maffeo Barberini (Urban VIII), Galileov priateľ, čo ho posmelilo napísať knihu Dialógy o dvoch najväčších svetových sústavách. V nej „nepropaguje, nedokazuje a nebráni“ Koperníkove myšlienky, je to forma rozhovoru medzi troma vzdelancami, zástupcu geocentrizmu (Aristoteles), heliocentrizmu (Koperník) a zvedavého vzdelanca, ktorý im kladie otázky. Odpovede si má domyslieť sám čitateľ. Kniha bola dokonca vydaná so súhlasom katolíckych cenzorov. Problém bol, že zástupca geocentrizmu vyznel v dialógoch ako idiot a v jeho predstaviteľovi sa uvidel sám pápež. Preto nasledoval druhý proces, po ktorom bol Galileo odsúdený „len“ na domáce väzenie.

Po tomto procese vedci a filozofi veľmi opatrne našľapovali a snažili sa svoje vedecké diela vydávať tak, aby boli v súlade ako s vierou tak aj vedou. Nakoniec, ako sme videli v prípade Galilea, oni tomu úprimne verili, že medzi vedou a vierou nemôže byť rozpor. Najvýraznejším posledným filozofom, v ktorom je veda a viera v súlade je dielo René Descarta: Princípy filozofie (Principia philosophiae) ale aj Rozprava o metóde (Discours de la méthode pour bien conduire sa raison, et chercher la verité dans les sciences) a jeho následné spisy s tým súvisiace.

René Descartes

je považovaný za otca modernej filozofie, vo svojom diele sa často zaoberal epistemologickými otázkami (veda o poznaní). V matematike je známy pojem Karteziánska sústava. Dlho sa operovalo s pojmom Karteziánskeho vesmíru (skrátene Kartezianizmus) a jeho kauzálnou medzerou, ponechávajúcou priestor pre Boha. Ideologické diela, opierajúce sa o barlu kauzálnej medzery, ale hlavne umelci snažiaci sa zvýrazniť duchovnú a nehmotnú podstatu svojho diela sa, hlásia k dielu Reného Descarta svojim tzv. konceptuálnym umením, v posledných desaťročiach sa hovorí o poskonceptualizme a neokonceptualizme. Slovo konceptuálny sa stáva indikátorom prihlásenia sa k zdôrazneniu a oddeleniu „duchovna“ od matérie. Epické veľkolepé výtvarné umelecké dielo, ktoré neexistuje v hmotnom svete, ale viete ho „vnímať“ iba cez telefónne slúchadlo, je jedným z príkladov konceptualizmu.

Rene Descartes, zakladateľ "modernej" filozofie vychádzajúcej z dualizmu postaveného na chybnej kauzálnej medzere, tvorca karteziánskeho vesmíru. ZDROJ: blogdepruebadevictorhugo.blogspot.com

To všetko preto, lebo srdcom kartezianizmu je jeho dualizmus, čo je viera v rozdiel medzi mysľou a telom. Descartes tvrdil, že kým telo je viazané fyzikálnymi zákonmi, myseľ je nehmotná a je mimo obmedzení fyzikálneho sveta.
Možstvo aj súčasných filozofov, psychológov a ich názorov, či ideológií aj dnes ešte stále vychádza z diela Reného Descarta.

Kauzálna medzera

Polemika nad Decartesovým dualizmom rozdelila filozofov na 2 tábory, empiristov a racionalistov. Empiristi (Locke, Berkley, Hume) kládli dôraz na zmyslové vnímanie, tam začína naše poznanie sveta. Racionalisti (Malebranche, Spinoza, Leibniz) vychádzali z toho, že znalosti prvotne pochádzajú z rozumu. Ak chcete preletieť ponad Grand Canyon, je možné sa buď rovno prejsť vzduchom a veriť, že Boh (duchovno) bude riadiť naše kroky a nedovolí nám spadnúť a zabiť sa alebo je možné sa zveriť lietadlu a vedieť, že let pomocou umelých krídel je podložený aerodynamickými zákonmi a množstvom ďalších vedeckých objavov. Obe cesty sú cestami, jedna je zrejme realistická, prakticky overená, druhá evidentne utopická, aj keď sa občas nájdu jedinci, ktorí niečo také predvedú (D. Copperfield, Dynamo, S. Frayne, J. Lorbeer). 

Ak sa chceme zamýšľať nad tým, čo sú hybné sily rozvoja civilizácie a ako je spoločnosť reálne riadená, musia to byť prostriedky založené na exaktnej vede. Aby sme pochopili, kde sa filozofia odklonila a kedy nemá zmysel sa niektorými odvetviami ani zaoberať, zamerajme sa teraz na podstatu kauzálnej medzery Reného Descartesa.

René Descartes sa začal ako prvý zaoberať tým, že fyzikálne javy by mali byť popísané univerzálnymi zákonmi a nie ako to bolo u Galilea, kde každý konkrétny fyzikálny jav popisoval špecifický zákon. Descartes týmto prístupom vytvoril svoj univerzálny zákon zachovania množstva pohybu.

Jedinci dosahujúci ontologickú úroveň konformizmu považujú dodnes Decartove dielo za dôkaz existencie boha. ZDROJ: Descartes existence of god - thejudgereport827.web.fc2.com

Decartesova predstava interakcie medzi objektami je predstavou konfliktu dvoch tendencií zotrvať v nemennom stave (pohybe či pokoji, tak aby celkové množstvo pohybu všetkých telies vo vesmíre zostalo konštantné). Jedna tendencia sa pri zrážke presadí na úkor druhej (pohyb jedného telesa, na úkor pohybu druhého telesa). Existuje opis stavu pohybu, či pokoja a oddelene existuje opis zrážky. Pri zrážke to teleso, ktoré sa presadí, určí charakter ďalšieho pohybu seba aj telesa na ktoré naletel. Pohyb, to sú oddelené úseky, prerušované singulárnymi udalosťami, zrážkami, pri ktorých dochádza k zmene stavu (pohybu). 

Decartes chápal rýchlosť ako skalárnu veličinu, preto nezachytáva zmenu smeru pohybu. Tým sa v sieti kauzálneho pôsobenia otvára medzera, do ktorej môže vstúpiť myseľ, či Boh. Fyzikálny proces, napríklad zdvihnutie ruky, môže byť v karteziánskom systéme zapríčinený nefyzikálnou udalosťou – rozhodnutím mysle. Toho sa chytili filozofi a obrovská budúca záplava bádateľov „mysle“, pretože na kauzálnej medzere je založená podstata Decartesovho dualizmu tela a duše, t. j. mysliace vedomie (res cogitans) a rozpriestranený svet telies (res extensa) a tvoria radikálne odlišné skutočnosti. Telo a duša človeka patria k úplne odlišným rádom bytia, preto nemôžu byť vo vzájomnom vzťahu a navzájom na seba pôsobiť. Trhlina medzi duchom a hmotou spôsobila rozpoltenie v celom filozofickom myslení novoveku

V Kliatbe Svätopluka sa nebudeme venovať plejáde filozofických či ideologických prúdov, zakladajúcich svoje teórie na dualizme. Vysvetlili sme to vyššie, z princípu nedokážu reálne opísať hybné sily ako okolitého vesmíru a pochopiteľne ani rozvoja spoločnosti. Preto sú pre nás nepoužiteľné.

Isaac Newton zničil Decartov karteziánsky vesmír aj s jeho dualizmom. ZDROJ: getwallpapers.com

Pozrime sa na jednoduchý popis zákona zachovania pohybu ako ho definoval Descartes, aby sme videli, kde má chybu v úvahe.
(KVASZ, L.: Newton and Cartesian Physics, FILOZOFIA 63, 2008, No 2, p. 93).

Majme dve telesá B a C, kde B a C popisujú veľkosť telesa a Decartesom definované množstvo pohybu telesa je potom súčin tejto veľkosti s rýchlosťou pohybu telesa.
Silu pohybu telesa B popísal ako:

Silu rezistencie telesa C definoval takto:

Sila pohybu sa rovná hybnosti, kým sila rezistencie sa rovná prírastku hybnosti, ktorú získa nehybné teleso v priebehu zrážky. Descartes na jednej strane definuje silu ako rovnajúcu sa hybnosti, na druhej strane ju definuje ako rovnajúcu sa zmene hybnosti. Silu a jej existenciu Descartes chápal iba v momente zrážky a tým, že je prítomná kauzálna medzera, nenarušil svoj konformizmus voči teleológii.

Podľa Newtona sa sila nerovná ani hybnosti, ani zmene hybnosti, ale rýchlosti zmeny hybnosti. Descartovi bránila v pochopení tejto súvislosti skutočnosť, že pôsobenie opisoval ako singulárnu udalosť. V Descartovom systéme nemožno hovoriť o rýchlosti zmeny hybnosti, ale len o jej veľkosti, lebo zmena sa odohráva v okamihu. Až keď Newton zasadil proces odovzdávania hybnosti do spojitého časového toku, mohol dať silové pôsobenie do súvisu s rýchlosťou odovzdávania hybnosti. To je obsahom rovnice

F.dt = dp

Toto bola prvá diferenciálna rovnica na svete. Newton zásadným spôsobom zmenil ako pojem sily, tak aj pojem množstva pohybu, a predovšetkým musel proces interakcie vnoriť do spojitého toku času, aby bolo možné spojiť pôsobenie sily so zmenou hybnosti. Sila sa prvýkrát objavuje ako objektívne existujúca veličina a Isaac Newton neberie ohľady na teleologické ohraničenia. Tie ohľady nakoniec nebrali už žiadni vedci tej doby, počínajúc Darwinom.

Odkaz Newtona Decartovi: Princípy ano. Matematické a nie špekulatívne! Ak filozofia, tak prírodná a nie špekulácie o "cogite". ZDROJ: sothebys.com

Isaac Newton v svojom diele Philosophiae Naturalis Principia Mathematica už názvom narážal na Descartove Principia philosophiae. Akoby týmto Newton odkazoval Descartovi, že princípy áno, ale matematické a nie špekulatívne; a filozofia áno, ale prírodná filozofia, a nie špekulácie o cogite.

Isaac Newton zničil karteziánsky vesmír a s ním aj jeho dualizmus. Filozofia ešte ďalšie storočia vynakladala zbytočne námahu na takúto polemiku. V nasledujúcich kapitolách budeme nazerať na tieto súboje ako na súboj giganta (ale aj ďalších jeho nasledovníkov), čo dosiahol už v 17.storočí ontologickú úroveň postkonvenčného štádia stratég s filozofmi a ideológmi dosahujúcimi niektorú úroveň konvenčného štádia.

Zrušením karteziánskeho vesmíru definitívne zanikla aj opodstatnenosť otázky „A čo ak tam hore predsa niečo je?“

Občas sa však vyskytnú aj iné pochody v našej mysli, za ktorými je tiež tendencia vidieť nadprirodzenosť, či iné „nepoznané vlastnosti nášho sveta“. Ako príklad môžeme uviesť jav dejá vu, typicky sa vyskytujúci pri únave, či slabej koncentrácii, keď proces uvedomenia si nového senzorického vstupu predbehne samotné spracovanie senzorických informácií.

Wolfgang Amadeus Mozart počul v okamihu svoje diela. či ich časti vcelku a to všetky party súčasne. Nepotreboval si ich najprv zahrať a potom upravovať do dokonalejšej podoby. Jeho partitúry sú toho svedectvom a neprestáva to udivovať dodnes. ZDROJ: singulart.com

Ďalším javom je intuícia, či predtucha, vplyv pravej mozgovej hemisféry. Od malička sme nabádaní myslieť logicky a logicky aj nachádzať riešenia. Takto si trénujeme ľavú hemisféru, aby bola spoľahlivou sekvenčne pracujúcou časťou mozgu. Pravá hemisféra ostáva netrénovaná na to, ako je vývojovo predurčená fungovať, to jest na rýchle paralelné rozhodovania v situáciách, keď sekvenčné myslenie nenachádza riešenie, prípadne hľadanie riešenia trvá pridlho. Postkonvenční jedinci sa naučili používať svoju pravú hemisféru, – to sú tí, ktorí okamžite vidia riešenie, či udalosť, ktorá nastane, a to už v čase, keď zbytok ešte len začína analyzovať situáciu.

Občas sa vyskytnú pedagógovia, ktorí zvlášť oceňujú v deťoch nachádzanie aj iných riešení, ako im na predchádzajúcej hodine odprednášali. Ak má vaše dieťa takéhoto pedagóga, ktorý netrestá za nepoužitie odprednášaného postupu, ale naopak odmeňuje za iný prístup, potom máte veľké šťastie, – vo vašom dieťati sa možno prebudí neuveriteľná kreativita, ďaleko presahujúca spoločenský štandard jeho okolia.

Nikola Tesla ZDROJ: wielkahistoria.pl

Geniálne hudobné diela vznikli naraz, v originálnych partitúrach chýbajú škrty, úpravy, velikánom sa celá symfónia jednoducho objavila v hlave naraz a im zostalo už len všetko zapísať, kým myšlienka nezmizne. Nikola Tesla dokonca plasticky popísal, ako sa mu v hlave objavujú jeho vynálezy naraz, v celku, už hotové.

Aj ľudia úrovne konvenčnej spoločnosti majú túto schopnosť, ibaže ten „záblesk svetla“ zažijú len občas a tak mu prikladajú magický význam predtuchy, či tušenia.


0 Comments

Pridaj komentár

Avatar placeholder

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *