5.ročník podujatia Slovenský Národný Pochod sa začal v nedeľu na Dukle vzdaním úcty padlým a položením venca k pamätníku. Úvodným slovom predseda spolku Slavica Miloš Zverina privítal účastníkov. V svojom príhovore pripomenul že sloboda prišla od východu, preto SNP začína na Dukle a končí na Devíne. Podujatie je zároveň aj pochodom za naše tradičné hodnoty ako sú rodina, národ, vlasť, aby sme pamätali a ctili si skutky a tradície našich predkov.
Miloš Zverina potom odovzdal slovo Milošovi Strončekovi, organizátorovi Rusínskeho Festivalu. Miloš Stonček povedal, že slobodu nám nepriniesol, ako by to malo byť podľa mainstreamu, nejaký západný brat, ale že desiatky tisícov, čo tu bojovali, tých si musíme pripomínať. Dokiaľ si budeme minulosť pripomínať, dovtedy budeme. Pýtali sa ho, že či bude dobré počasie na pochod. Nuž, my na tento pochod pôjdeme každého počasia, tak ako išli naši predkovia, lebo museli, my tiež pôjdeme.
Miloš Stronček potom odovzdal slovo Jánovi Uhríkovi, podpredsedovi oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Svidníku, ktorý priblížil dejinné udalosti, ku ktorým sa bežný obyvateľ Slovenska dostáva len sporadicky.
Na záver sme si účastníci urobili skupinovú fotografiu.
Časť účastníkov sme sa vybrali na čerstvo znovuotvorenú vyhliadkovú vežu. Cesta prechádza miestom, kde ČSA rozviedka prvýkrát prekročila štátnu hranicu.
Veža má rozšírenú expozíciu venovanú Duklianskej operácii. Výhľad na okolie s popismi širšieho okolia ale aj jednotlivých okolitých strategických výšin, obcí a udalostí dáva priestor pochopeniu, prečo bol tento priesmyk strategickým cieľom.
V tátokrajine kde kde-kto “tliacha” o výchove k vlastenectvu, nás na takomto pietnom mieste, ktoré má byť stelesnením vlastenectva, prišla diskrétne upozorniť zamestnankyňa , aby sme vlajky, s ktorými sme prišli, aby sme ich nerozvinuli a hlavne (!) sa s nimi nefotili a to nikde! Ani na terase! Ide údajne o príkaz nového riaditeľa (dúfajme, že už nie nadlho). To je škandál. Poburujúce!
Aby sme dobehli pochodujúcich turistov, tak sme sa presunuli do údolia smrti. Cestou v Kapišovej nás zaujali príslušníci policie v strede obce pri pamätníkoch tankov. Nevedeli sme (ešte), čo tam v tej tlačenici na preplnenom parkovisku riešili s návštevníkmi, my sme pokračovali do údolia smrti.
V údolí smrti je jedna z najväčších koncentrácií inštalácií tankov T-34 vo voľnej prírode na mieste bývalých ťažkých oslobodzovacích bojov v októbri 1944.
Cestou do Svidníka v Kapišovej už bolo námestíčko bez Polície. Asi tam riešili tiež vyvesovanie slovenských vlajok. Evidentne sa slovenská štátna vlajka, hlavne teraz pred voľbami , nesmie občanmi nosiť ani vyvesovať. Tak návštevníci po odchode príslušníkov predsa len vyvesili na oba tanky v strede obce vlajky, a keď už slovenská je zakázaná, tak teda vlajku našich bratov Slovanov. Možno sa to odohralo až po odchode polície, a možno že v hliadke boli tiež vlastenci a nakoniec nebránili ľuďom, nech takto symbolicky vyjadria posolstvo.
DODATOK: Na Starých horách som stretol Mariána z B. a ten mi vysvetlil, ako to bolo s tými vlajkami. Keď videl, čo sa dialo, tak sa zašiel opýtať starostu, že čo tu chcela polícia.
S: “Že kto dal ruské vlajky na tanky.”
M: “No to som bol ja ! A čo si im na to povedal ?”
S: “Že mne to nevadí. A tak odišli.”
Neskôr som v Nitre stretol Maja z P. a ten zase aj po Mariánovom odchode zostal so zásobou vlajok pripravený kedykoľvek ich znova vyložiť. Opakovane, kedykoľvek. Tak to aj bolo, keď sme prechádzali vlajky stále viali a viali a viali …
