Kapitola 2.
Impulzívnosť
28.júna 1914 sa v Sarajeve odohral pokus o spáchanie bombového atentátu na následníka trónu Františka Ferdinanda d’Este a jeho manželku Žofiu Chotkovú. Bomba sa odrazila od stiahnutej strechy a dopadla pod nasledujúce auto kolóny, kde vybuchla a zranila dvadsať ľudí. Po privítaní na radnici sa organizátori rozhodli, že program nezrušia ale budú pokračovať v mierne upravenom programe. O zmenách programu však neinformovali vodiča vedúceho vozidla kolóny, a tak keď nariadili zmeniť trasu, chaotické manévrovanie kolóny sa odohrávalo na starej trase v blízkosti lahôdkárstva Moritza Schillera, kde sa v priľahlej kaviarni ešte stále nachádzal sklamaný Gavrilo Princip. A tak náhoda (a možno aj nie!) spôsobila, že sa pred ním zrazu objavila limuzína s arcivojvodom. Gavrilo zdvihol zbraň a tentokrát naplánovaný atentát úspešne dokonal.
Tento atentát sa dodnes považuje za príčinu vypuknutia 1.svetovej vojny. Sprievodným znakom tohto obdobia bola šovinistická propaganda nemeckej a rakúsko-uhorskej tlače proti Srbsku, výzvy na zúčtovanie s atentátnikmi. Hysterická nenávisť voči Srbom dosiahla takú úroveň, že boli verejne a pod dohľadom c.a k. orgánov v Bosne lynčovaní a týraní. Všetky štáty – Trojspolku aj Dohody, mobilizovali a aktivizovali svoje obyvateľstvo, aby šlo spoločne bojovať na fronte aj v zázemí proti nepriateľom. Noviny publikovali články a fotografie, ktoré okrem vyvolávania nenávisti voči nepriateľom mali dokazovať aj vojnové nadšenie a ochotu obyvateľstva obetovať sa v prospech vlasti.
Pri študovaní historických skutočností nezaujme iba to, že vedenie účastníkov konfliktu si vojnu želalo, ale že aktívne pracovali na pláne vyvolania takejto zámienky. Kým u cisára Františka Jozefa sa dokladuje jeho snaha o nemennosť statusu quo a vyhnutia sa vojny, u náčelníka rakúsko – uhorského generálneho štábu Conrada von Hetzendorfa to bolo práve naopak. Už z predvojnového obdobia je všeobecne známe a dobre zdokumentované jeho ultimatívne naliehanie na nemeckého cisára Wilhelma II. a na príslušných činiteľov vtedajšieho nemeckého generálneho štábu, aby Viedeň podporili v preventívnej vojne buď proti Taliansku, alebo proti Srbsku, pokiaľ sa k tomu naskytne príležitosť. To, ako Conrad von Hetzendorf so svojou suitou boli rozhodnutí vyvolať vojnu (záujem oceliarskych a zbrojarskych magnátov ale aj iných) je dobre naznačený vo filme: „Viedeň tančila valčík.“), je možné predpokladať, že pracovali aj na vypracovaní a realizácii zámienok na vojnu.
Dosť toho naznačil Leo Pfeffer, vyšetrujúci sudca atentátu na Františka Ferdinanda vo svojej knihe z r.1938 “Vyšetrovanie atentátu v Sarajeve”, v ktorej sám ako priamy svedok odhaľuje manipulácie rakúsko-uhorských orgánov. Cieľom bolo bez dôkazov obviniť Srbsko z rozpútania svetovej vojny. Poukázal na podivnú rolu guvernéra (maršálka) Oskara Potiorka, ktorý po prvom pokuse o atentát nevysvetliteľne zastavil kolónu priamo pred atentátnikom Principom. Vo filme „Sarajevo 1914“ dostane od Gavrila Principa informáciu, že celé rodiny účastníkov atentátu boli uväznené – tými orgánmi Rakúska-Uhorska, ktoré pracovali na vyvolaní vojny. Ak by atentát nevykonali, rodinných príslušníkov by zabili. Keď vo svojom vyšetrovaní dospeje až sem, štátna moc vyšetrovateľa penzionuje.
Až o 20 rokov neskôr sa Leo Pfeffer osmelil napísať, že celá vojna, ako aj zámienka, boli precízne naplánované a média zohrali svoju úlohu dostať národy emocionálne do varu a ochoty ísť sa pomstiť Srbom, ale aj ostatným nepriateľom bez rozdielu. Samotný cisár bol len hračkou v rukách mašinérie, ktorá presne vedela ako spracovať masy a na vyvolanie emocionálnej reakcie obetovali k tomu aj následníka trónu s manželkou, ktorý mal s monarchiou iné plány ako oni.
A tak sa dostávame k tomu, čo predstavuje ontogenická úroveň vývoja jedinca, nazývaná impulzívne štádium.
Impulzívne štádium
Jedinec tejto úrovne vykazuje znaky počiatkov používania jazyka. Jeho ego sa odráža v jednoduchých vyhláseniach „Ja chcem“ a „moje“. Na tejto úrovni sa snaží o svoju bezpečnosť a uspokojenie základných potrieb. Dieťa v tomto vývojovom štádiu sa riadi svojimi impulzmi, preto sa toto štádium nazýva impulzívnym. Pri objavovaní svojho rastúceho sebavedomia toto potvrdzuje používaním slova „nie“, prípadne vyjadrovaním vlastníctva slovom „môj“. Pocit neobmedzenej moci je obmedzovaný trestami z rôznych príčin. Trest si jedinec ešte nedokáže vyhodnotiť ako následok svojho správania, ale ako náhodný dej, prípadne odvetný dej, nasledujúci bezprostredne po udalosti. Ostatných ľudí vníma predovšetkým ako zdroj uspokojovania svojich potrieb. Začína deliť ľudí na dobrých, ktorí mu dávajú a zlých, ktorí nedávajú. Táto kognitívna jednoduchosť sa plne prejavuje aj vo verbálnej nediferenciácii. Impulzívny jedinec nechápe zložitosť spoločnosti okolo seba, môže sa javiť ako zmätený, úzkostlivý, či ohromený.
Nechápe ešte závislosti medzi minulým a prítomným časom, vetná skladba jeho reči je veľmi jednoduchá, je neschopný vytvoriť a používať zložené vetné členy, či vedľajšie vety, po rekurzívnosti jazyka niet ani stopy. Jazyku a mysleniu vládne hrubá dichotómia: dobrý alebo zlý, čistý alebo špinavý, pekný alebo škaredý. Neschopnosť používať zložitejšie vetné členy je nahrádzaná nástojčivým opakovaním: „Chcem, chcem, chcem!“
Ako vyzerala spoločnosť ľudí, ktorej jedinci dosiahli impulzívne štádium ?
Lov a zber bol prvotným spôsobom obživy príslušníkov druhu homo. Jedinci hľadali jedlé plody rastlín, hmyz ale aj drobné živočíchy, ktoré bolo možné uloviť bez potreby zložitejšej komunikácie a koordinácie so zvyškom skupiny. Pri takomto zabezpečovaní obživy nedochádzalo k výraznej diferenciácii medzi samcami a samicami. V týchto činnostiach si boli rovnocenní.
Pokiaľ zdroj potravy súčasne objavil i ďalší jedinec, dochádzalo k identickému správaniu ako u iných cicavcov. Stačí si predstaviť čo sa deje, keď ku miske, z ktorej sa kŕmi pes, zamieri mačka. Jeho limbický systém sa okamžite vybudí, zaplaví ho adrenalín a na potenciálneho zlodeja potravy zavrčí, čím naznačí, že bez zaváhania zaútočí, ak sa iný cicavec pokúsi ho o zdroj (nájdenej) potravy pripraviť. Rozvoj šedej kôry mozgovej (neokortexu) súvisí aj s počiatkom rozvoja jazyka. Jedinec je schopný aj verbálne nález označiť za svoj, prípadne vopred argumentovať a signalizovať – „tento nález chcem ja“. Každý, kto mu ho chce vziať je zlý, a kto tak nečiní, tak je dobrý. Ak po jednoduchom verbálnom označení súper neustúpi, hrozba straty obživy (ide o existenciálny atribút) vybudí v mozgu energeticky najefektívnejšie riešenie situácie. Mozog nezapojí do riešenia vývojovo novší a energeticky náročnejší neocortex, ale použije najrýchlejšie vývojom overené riešenie a tým je emotívna reakcia limbického systému, ktorá súčasne prerastie do silového zabezpečenia si nálezu.
Toto sú prví ľudia. Prvý z nich, ktorý pochopí, že potravu – a to i väčšie množstvo, je možné získať aj inak, stane sa prvým reprezentantom druhu homo, u ktorého došlo vo vertikálnom ontologickom vývoji k prechodu do vyššieho štádia – egocentrizmu. Tento jedinec vytvorí to, čomu hovoríme tlupa, svorka a bude stáť na jej čele ako predstaviteľ, ktorý svojimi kognitívnymi schopnosťami prevyšuje ostatných príslušníkov. Ostatní sa podriadia, pretože on bude z ich pohľadu ten dobrý, ktorý zabezpečuje dostatok potravy, resp. viac ako si dokážu zberom individuálne zabezpečiť.
Jedinci tejto úrovne (impulzívne štádium) netvoria civilizáciu. Ďalšiu vývojovú úroveň dosiahli rýchlejšie také ľudské druhy, ktorých vonkajšie podmienky z dôvodu prežitia nútili dospieť do ďalšieho štádia sociálnej interakcie. Nie na každom kontinente (rôzne podmienky) sa to však odohralo rovnako rýchlo.
Ako sme povedali v úvodnej časti, ego každého z nás obsahuje všetky nižšie vývojové štádiá až po to najvyššie, ktoré sme v rámci svojho osobného vývoja dosiahli. Preto je celkom normálne sa rozčúliť, rozplakať, nahnevať ale aj milovať, tešiť sa. Je potrebné ale pamätať na to, že môžu nastať situácie, kedy nás náš limbický systém úplne ovládne, pričom naše správanie mohlo byť vyvolané umelo, chladne premyslenými úvahami niekoho iného. Toto je potrebné vedieť rozpoznať, a to hoci aj neskôr po ochladnutí vášní, aby sme videli, ako, kedy a kým sme my a spoločnosť okolo nás manipulovaní.
Čo sa odohrávalo vo vývoji mozgu u týchto prvých ľudí.
Teraz sa zamerajme opätovne na vývoj ľudského mozgu. Nad limbickým mozgom sa začala vytvárať šedá mozgová kôra. S rastom schopnosti stále náročnejšieho spracovávania informácií sa vyvinul predchodca dnes známeho 6 – vrstvového neocortexu. Vieme, že pri vývoji budúceho neocortexu neuroblasty (zárodky budúcich neurónov) difundujú smerom od povrchu neocortexu smerom k bazálnej ganglii (zhluk neurónov nad limbickou časťou mozgu).
Táto hrubá difundácia (prenikanie) by mala byť do pôrodu ukončená, ale neurónové prepojenia, ako aj migrovanie neuroblastov pokračuje aj po narodení a až potom dochádza k definitívnej stratifikácii, resp. definitívnemu vytvoreniu neurónových vrstiev neocortexu. U množstva cicavcov ale aj u ľudí vieme pozorovať, že napr. zmysly ukončia vývoj do plnej funkčnosti až po narodení (rodia sa slepé a hluché mláďatá).
Rovnako dochádza aj k postnatálnemu vývoju kognitívnych schopností. Aj keď je stratifikácia pravdepodobne ukončená po 2 roku života, vývoj kognitívnych schopností pokračuje ďalej. Stratifikáciou sa ustálila topológia, ale vývoj úrovne myslenia je daný synaptickými prepojeniami. Samozrejme sa vedci zamerali na to, ako fungujú neurónové siete. Spočiatku nevedeli rozpoznať, čo je podstatou hmoty sivo-bieleho mozgu. Keď sa našli vhodné kontrastné látky, bolo možné pod mikroskopom rozpoznať v šedej kôre jednotlivé bunky – neuróny, ich axóny a aj ich dendritické pripojenia (miesta pripojenia axónu jedného neurónu na druhom neuróne). Takto rozpoznali, že ľudský mozog má vytvorenú zložitú sieťovú topológiu a skúmali, ako to asi môže fungovať. Odtiaľ bol už len krok k rozvoju neurónových sietí a prvým pokusom vytvoriť ich umelý funkčný model v laboratóriu.
Pozeráme sa na Perceptron, elektrický model neurónovej siete, skonštruovaný Frankom Rosenblattom v r.1958. Perceptron bol silne inšpirovaný neocortexom a difundovanými neurónmi z povrchovej vrstvy smerom k bazálnej ganglii. Tieto dve vrstvy mali „neuróny“ navzájom prepojené podobne ako sú vrstvy prepojené axón-dendritickými prepojeniami v neocortexe. Topológia mala 3 vrstvy, pričom vstupnú vrstvu, t.j. kameru, berme ako senzorický vstup, takže neocortex simulovali 2 vrstvy, jedna skrytá a výstupná. Perceptron si kládol za cieľ rozpoznávanie obrazu. Projekt bol však neúspešný, navyše sa stal obeťou kritiky vysoko uznávaného Marvina Minského, ktorý matematicky dokázal, že model nedokáže rozpoznať obrazy s izolovanými ostrovmi na vstupe. Toto malo za následok nástup dlhého obdobia „zimy“ v oblasti vývoja umelej inteligencie, a zaostávanie jednej z jej súčastí, konkrétne výskumu neurónových sietí.
Pritom by vtedy bolo stačilo, ak by biológovia a lekári už v tom čase zistili, že difundáciou neuroblastov ktoré sa odpútajú od tých, čo zostanú na povrchu, tieto nekončia všetky v jednej spodnej vrstve, ale že tie, čo nestihnú úplne klesnúť, tak aj tie si neskôr vytvoria synaptické prepoje s ostatnými a takto tam vznikne takýchto skrytých vrstiev viac. Vysoká koncentrácia neurónov dáva kôre šedé zafarbenie, rovnako aj koncentrácia zhlukov v bazálnej ganglii má šedý odtieň (jadrá neurónových buniek). V medzipriestore sú predovšetkým axóny neurónov a neuroglie (podporné bunky vyživujúce mozog) a menšia koncentrácia neurónových jadier. Preto tento priestor vďaka bielemu zafarbeniu unikol pozornosti topologického pátrania.
Ale je tu jedno poučenie. Tak ako sa obdobie vývoja plodu fylogeneticky predlžovalo, menila sa aj disponibilná doba, po ktorú prebieha difundácia neuroblastov. Dôkazom je napr. gén NOVA1.
Tento spôsobuje spomalenie procesu difundácie a teda zákonite aj spomalenie vývoja nervového systému v rovnakom čase ako je potrebný na vyvinutie moderného mozgu homo sapiens. Pri extrémnom príklade na perceptrone sme si ukázali, že neúplná topológia vykazuje vážne defekty. Menšie poruchy nemusia byť (v spoločnosti) až také nápadné. Gén bol identifikovaný napr. u Neandertálcov a Denisovanov. Keďže od týchto hominidov nás nedelí 2 miliónová evolučná priepasť medzidruhovej sterility, vyskytujú sa medzi nami jedinci, ktorí myslia inak ako zvyšok ľudskej populácie. Myslia inak možno práve kvôli archaickým génom ako je NOVA1. Zďaleka nepoznáme celý obraz vplyvov rôznych zdedených archaických génov na rozdielny vývoj mozgu v porovnaní so zbytkom ľudskej populácie. Toto je poukázanie len na jeden príklad drobného rozdielu medzi neandertálcami a homo sapiens. Pozorovaním spoločnosti vidíme, že žijú medzi nami jedinci a mnohokrát sú v živote akosi „dravo“ úspešní, aj keď ich pôsobenie je pre ľudí okolo nich zničujúce. V niektorých geografických oblastiach je ich koncentrácia výskytu vyššia, niekde nie. V ďalších dieloch si vysvetlíme aj ich priebojnosť, značne väčšiu ako pozorujeme u zbytku populácie, ale ktorá je paradoxne daná práve ich neschopnosťou uvedomovania si komplexných súvislostí.
Problém rastu veľkého množstva neurónov nad tzv. mozgom cicavcov – limbickým systémom je problémom nedostatku plochy, na ktorej sa neuróny dokážu vyvíjať. Stále väčšie množstvo axónov neurónov z limbickej časti prechádza do neocortexu a tam sú ich vzruchy ďalej spracovávané už spomínanou fylogeneticky najmladšou časťou CNS. Naopak spracovaním informácií oveľa komplikovanejšou neurónovou architektúrou cortexu a nimi vyvolanými vzruchmi je ovplyvňovaných stále viac telesných funkcií. Pri tak dramatickom náraste neurónov, ktoré sa podieľajú na spracovávaní informácií, muselo pri stále sa zväčšujúcej sa plochy kôry dôjsť ku vrásneniu povrchu, hovoríme o vzniku mozgových závitov.
Nie je to tak, že by staršie vývojové centrá prestali plniť svoju funkciu. Aby sme pochopili, ako spolu fungujú v harmónii staré vývojové centrá s novými, musíme vnímať mozog ako orgán s neúnosne vysokou energetickou spotrebou, ktorý odoberá pätinu celkovej energie potrebnej pre telo. Toto je priemer, niekedy okamžitá spotreba je vyššia, niekedy nižšia. Telo sa snaží minimalizovať spotrebu energie. Ako to dosahuje ?
Všetci poznáme príklad s položením ruky na horúci šporák. Receptory bolesti na ruke vedú vzruchy postupne do miechy a stadiaľ do mozgu. Mozog, ktorý vyhodnotí situáciu poškodzujúcu telo, okamžite vydá späť vzruchy, ktoré spôsobia myknutie a odtiahnutie ruky. Vyhodnotenie nastane už v mozgovom kmeni (predĺžená miecha so stredným mozgom), vzruchy sa dostanú čo najrýchlejšie späť po najkratších možných neurónových dráhach a nebezpečná situácia je eliminovaná v minimálnom čase. Podnet sa vôbec nedostal do mladších vývojových centier mozgu, situácia sa vyriešila bez ich zapojenia. Hovorovo možno povedať, že o reakciu sa vcelku postaral náš „plazí mozog“.
U dieťaťa opakované dotýkanie sa hračky vyvoláva emotívne reakcie – vidíme prejav radosti, spracovávaný limbickým systémom, niekedy nazývaným aj „mozog cicavcov“. U našich domácich miláčikov sme si už zvykli, že podobne ako my ľudia, prejavujú emócie. Psy sa vedia radovať z našej prítomnosti, z hry, vedia byť smutní, urazení, ale aj nahnevaní a keď sa dostanú do amoku pri útoku na nepriateľa – vtedy vieme, že sú neovládateľní. Cvičitelia psov vedia, že musia použiť hmaty a triky na úrovni motoriky tela, aby psa „vypli“. Proste „zneužijú“ reakciu staršej vývojovej časti mozgu (mozgový kmeň, „plazí mozog“), aby blokovali nežiadúcu prácu mladšej limbickej časti mozgu (hnev, amok, útok) svojho miláčika.
Čo sa to odohralo u obyvateľstva zúčastnených krajín? Keď človek prežíva hnev, dochádza v jeho tele k rôznym zmenám. Produkcia hormónu adrenalínu je jednou zo základných fyzických reakcií, ktoré človek zažíva počas hnevu. Tento hormón produkujú nadobličky a spôsobuje, že telo prechádza do režimu boja alebo úteku. Spolu s fyzickou reakciou v tele sa v mozgu uvoľňuje neurotransmiter dopamín. Táto chemická látka je zodpovedná za pocity potešenia, odmeny a motivácie, ale prispieva aj k pocitom agresivity a podráždenosti. Uvoľňuje sa aj neurotransmiter noradrenalín, ktorý je pravdepodobne zodpovedný za intenzívne pocity hnevu. Niektorí ľudia dokážu tieto zmeny nasmerovať do pocitu odhodlania a zvýšenej energie a motivácie vyriešiť konflikt.
Plagáty z I. svetovej vojny. Aj takto sa robila propaganda: Íri, pomstite Lusitaniu! Aj v tomto prípade bolo účelom plagátu emocionálne zapôsobiť na obyvateľstvo. 100 rokov po potopení lode sa po preskúmaní vraku zistilo, že sa ňou skutočne prevážal vojenský materiál, to aby po „uniknutí“ tejto informácie sa stala legitímnym cieľom nemeckých ponoriek a bola potopená (resp. úmyselne obetovaná). Pre krycí príbeh bola zároveň maskovaná ako loď červeného kríža na prevážanie ranených, čo sa aj mediálne dokonale zužitkovalo pri vyvolaní zmeny postoja obyvateľstva USA od izolacionizmu až k želaniu vstupu USA do svetovej vojny, aby sa pomstili za „nevinné“ obete z Lusitanie. Už vznikol FED, teraz bolo potrebné vykonať aj udalosť, po ktorej povojnové centrálne banky zbankrotovaných krajín budú akceptovať ďalšie naplánované návrhy pochádzajúce od práve sa rodiaceho svetového hegemóna.
Vlády prostredníctvom emotívneho pôsobenia médií zablokovali spracovanie informácií neocortexom a vybudili u obyvateľstva reakciu na úrovni limbického systému. Obyvateľstvo prestalo myslieť a v emocionálnom rozpoložení vykonalo, čo sa od neho chcelo. Išlo takpovediac „s piesňou na perách“ umierať do zákopov 1.svetovej vojny. (nie všade – na vidieku bola propaganda monarchie menej úspešná ako v mestách)
Podobne v dobe covidovej vystúpili „odborníci“ a vyvolali strach v obyvateľstve – „všetci tu umrieme“, spustili príkazy, ktoré dostali zo zákulisia, ktorému poslušne slúžia. Tvrdili, že rúško zachytí vírus, vírus zmutuje a bude oveľa nákazlivejší a smrtnejší. No istotne! Učivo z biológie zo strednej školy. Mali by im odobrať nielen lekárske diplomy, ale aj maturitné skúšky. A prestrašený národ uveril. Všetci boli presvedčení, že ak si v reštaurácii sadnú, tak vo výške 70cm nad zemou sa už vírus nešíri a preto si môžu dať masku dole, pokiaľ sedia. Ale nečudujme sa, limbický sytém bol zahltený strachom, mozog, ktorý sa snaží pri spracovaní informácií pracovať s minimom enegie, nedovolil posunúť a spracovávať nezmyselné informácie covidového obdobia neocortexom. Je to rovnaké, ako keď do 1. sv. vojny zapojili národy dobrovoľne – vyvolávaním hnevu, a tak aj tu do genocídneho experimentu dostali obete vyvolaním strachu. Všetko sú to procesy zviazané s limbickým systémom.
Rozumieme už teraz, prečo sa bezcitným vodcom, ktorí sa dostanú do čela riadenia spoločnosti niekedy hovorí aj „reptiliáni“?
Prechádzajúci diel nájdete na linke tu:
Kliatba Svätopluka: Úvod do vývoja spoločnosti.
Bonus navyše:
Pokiaľ vás téma hlbšie zaujíma, pre ďalšie štúdium si pozrite dokument o zhubnom vplyve médii: Továrna na souhlas.
1 Comment
Oral.sk - Necenzurované správy Kliatba Svätopluka: Impulzívnosť · 5. októbra 2024 at 18:19
[…] Kliatba Svätopluka: Impulzívnosť je zobrazený ako prvý na Národné […]