Kapitola 1.
Úvod do vývoja spoločnosti
Starešinovia kmeňov Usipetov a Tenkterov zasadli v rímskom tábore k jednaniu o ich usadení sa na pôde galského kmeňa Ubiov, ktorí im toto usadenie sa navrhli a týmto návrhom pochopiteľne aj povolili. Ubiovia však už predtým uznali zvrchovanosť Rímskej ríše nad nimi a tak sa k potvrdeniu tejto donácie starešinovia prišli dohodnúť aj s rímskym veliteľom Gaiom Júliom Caesarom.
Netušili však, že v okamihu, keď všetci vstúpili do rímskeho tábora, rímske légie v zároveň spustili útoky na ich tábory. Splašený dav žien a detí začal utekať, čo prispelo k chaosu v obrane, posádkam chýbali velitelia, ktorí odišli na jednania do rímskeho tábora. Rimania sa vrhli na utekajúci dav s jazdou, čo vyústilo do masakry oboch kmeňov (národov). Z Rimanov nik nezahynul a Caesar si vo svojom diele “Zápisky o galskej vojne” (Commentarii de bello Gallico) [1] poznačil zabitých 430 000 nepriateľov.
V Caesarovom podaní ide z jeho strany samozrejme o úžasné vojenské umenie, strategické myslenie a talent vojvodcu [2][3][4]. Toto obdobie Rímskej ríše sa prednáša na univerzitách a moderní predstavitelia nachádzajú v tejto Caesarom zaznamenanej histórii inšpiráciu aj pre súčasný spôsob vládnutia. Caesar svoje vojnové zločiny v svojich zápiskoch zakrýval a tam, kde to už nešlo, ospravedlňoval ich snahou o prosperitu a bezpečnosť Ríma.
To, že takmer vždy šlo o masaker neozbrojených civilistov, začínajú študenti histórie tušiť, ak si prečítali rovnaké udalosti zaznamenané Caesarovým kritikom Marcusom Porciom Catom alebo Plutarchom. Úvod do gálskych vojen z pohľadu slávnej histórie predstavovalo napríklad udatné vzopretie sa kmeňa Aeduov ako rímskych spojencov, keď sa cez ich územie chcel prehnať iný galský kmeň Helvetov. Caesar, ktorý bol prokonzulom južnej a prealpskej Galie, ponúkol spoluprácu pri obrane kmeňu Aeduov v tejto oblasti v severnej Gálii. Podľa Caesara Aeudovia nepovolili Helvetom prechod, dokonca v oblasti Ženevského jazera postavili hradby. Silný bojový kmeň Helvetov hradby obišiel a udatné rímske légie územie Aeduov úskokom “ubránili” a zabili pri tom 300-400 tisíc Helvetov.
Pri pohľade z druhej strany to však vyzerá skôr tak, že Helvétom bol riadne umožnený mierový prechod územím a pri tomto prechode bol dav Helvétov, mužov, žien a detí (300 000 – 400 000 osôb), ktorí sa chceli usadiť v hlbšie v Galii až za územím Aeduov, surovo zmasakrovaný rímskymi légiami.
V bitkách, kde boli Rimania porazení Gálmi, napr. v bitke pri Gergovii, bolo na strane Ríma mŕtvych 700 mŕtvych vojakov a 46 stotníkov (centuriónov). Z toho je tiež viditeľné, ktorá strana bojovala proti druhej ako rovnocenný súper a kedy ktorá strana vlákala druhú stranu “ľsťou a klamom” do situácie, ktorá umožnila vyhladenie bezbranných civilistov celých národov.
Vypaľovaním celých sídiel (Rimania počas galských vojen do tla vyhladili odhadom až 800 miest) a po zlikvidovaní zásob potravín to najmä v zimnom období malo na zvyšné obyvateľstvo vyhladzujúci účinok. Poznámka: Rímske légie sa po letnom vyvražďovaní a rabovaní (získavanie bohatstva aj otrokov z bohatej Galie) vždy na zimu stiahli späť k Stredomoriu, do predalpskej Galie, ktorá patrila k Rímskej ríši.
Galovia sa síce dokázali zjednotiť pod velením Vercingetorixa, ale súboj s Rímskou ríšou napriek tomu nakoniec prehrali.
Pred týmto svojim slávnym obdobím bol konzul Caesar silne zadlžený. Vypočítavo preto podporil Marca Licinia Crassa vo volebnej kampani proti Pompeiovi a ten na oplátku splatil časť Caesarových dlhov a za ostatné sa zaručil. Aby sa Caesar vyhol žalobe za nesplácanie dlhov, musel dokonca predčasne ukončiť svoje pôsobenie ako konzul a ešte pred vypršaním svojho funkčného obdobia odišiel do predalpskej Gálie (už súčasť Rímskej ríše) a získal pod svoj vplyv prokonzula aj Zaalpskú Gáliu a s tým aj velenie nad 4 rímskymi légiami. Získal imunitu proti súdnemu procesu na 5 rokov, počas obdobia, kým bude prokonzulom. Vedel teda, že má čas 5 rokov na to, aby zbohatol, vyplatil dlhy a vyhol sa tak súdu. Vynikajúca príležitosť sa núkala v bohatej Gálii, i tej severnej, ktorá zatiaľ nebola pod rímskou čižmou a to tak, že sa využijú znesvárené kmene ktoré sa navzájom ešte viac oslabovali. Tak sa zrodilo to, čomu sa z pohľadu taktiky impéria odvtedy hovorí:
Rozdeľuj a panuj!
Tento muž musel konať tak ako konal, inak sa do Ríma vrátiť nemohol. Mal život ohrozujúcu motiváciu, vzrušenie z moci, zabíjania a bohatnutia (Dnes už vieme, že takto psychopaticky myslia viacerí, ktorí sa prederú na vrchol moci, – v jeho dobe napr. aj Nero, Claudius, či Caligula). Povedali by sme, že rozdrobenosť, rozhádanosť severných národov umožnili južnému zjednotenému impériu zvíťaziť. My sa teraz zameriame na riadenie spoločnosti, na to, kto sa kedy dostáva do jej čela a čo spôsobuje vývoj našej civilizácie. Poodkryjeme závoj mechanizmov, ako sa jedinec, osobnosť ale aj spoločnosť a jej sociálne vedomie, vyvíjajú a prečo sú niektoré mechanizmy na ovládanie más tak jednoducho účinné.
Vývoj ega a vývoj spoločnosti
Prvou významnou bádateľkou v oblasti ontologického vývoja osobnosti, či ega, bola Jane Loevinger (1918–2008) [5]. Popísala, akými štádiami prechádza, resp. môže prechádzať,) osobnostný vývoj človeka počas života. Loevingerová založila svoju vedeckú prácu na empirickom výskume. Výrazným kritikom a pokračovateľom jej práce bola Susanne Cook-Greuter [6], ktorá rozšírila definície jednotlivých fáz vývoja ega o definovanie klasifikácií a jednoznačné rozlíšenie podmienok, pri ktorých vývoj jednej úrovne ega už prechádza do ďalšej.
Samotné vedecké práce však získavajú svoju silu, pokiaľ ich vnímame aj s ohľadom na ostatné vedecké odbory. Vtedy vidíme, ako poznatky odrazu zapadnú do mozaiky znalostí o tom, ako funguje naša spoločnosť, ako sa vyvíjala a dokonca dokážeme poodkryť závoj predikovania ďalšieho vývoja.
Ernst Heinrich Philipp August Haeckel (1834-1919) [7] bol nemecký biológ, habilitačnú prácu robil v odbore komparatívnej anatómie. Zaujala ho oblasť embryonálneho vývoja, kde naznačil teóriu, že ľudský plod počas svojho vývoja prechádza vývojovými štádiami, ktoré v živočíšnej ríši už prešiel počas tisícky rokov aj jeho samotný druh. Takto dal základy pojmom Ontogenéza (vývoj jedinca) a Fylogenéza (vývoj druhu).
Ak sa pozrieme pohľadom biológa analogicky na práce sociológov, vidíme, že v Loevinger, či v Cook-Greuter (ale aj Murray, O’Fallon a ďalších) ontologickom vývoji jedinca je možné rozpoznať aj to, ako sa vyvíjala naša civilizácia. Otvára sa nám tak zároveň i pohľad na vývoj civilizácie.
Vydajme sa teraz na cestu skúmania. Pohľady na našu civilizáciu budeme okrem biológie či sociológie dopĺňať poznatkami z ďalších odborov, histórie, archeológie, psychológie, neurológie, matematiky, alebo kybernetiky, a iných.
V zmysle Svätoplukovho odkazu vnímame našu rozdrobenosť a rozhádanosť ako našu slabinu. Tento seriál má ambíciu vysvetliť príčiny našej rozdrobenosti, ktoré z nás robia ľahkú korisť impérií. Postupne načrtneme, ako sa vyvíja civilizácia, prečo sa na jej čelo postavili určití jedinci a prečo vytvorili práve takú ideológiu, akú vytvorili.
Úvodným pohľadom do rímskej doby sme zároveň chceli ukázať, že toto nie je iba slabinou nás Slovákov, či Slovenov, keď synovia Svätopluka nedbali na jeho rady a nedržali spolu ako tie pomyselné zviazané prúty. Zjednotená Rímska ríša vyhladila celé národy. My sme od toho v histórii veľakrát neboli ďaleko. Ani dnešok nie je iný. Vnímajme preto nás nielen ako národ, ale ako súčasť väčšej civilizácie a skúsme pochopiť, akými zákonitosťami sa jej vývoj riadi, aby sme neopakovali smutný osud dnes už neexistujúcich národov, tvoriacich dejiny našej civilizácie. A súčasný vývoj nie je nepodobný tomu z doby Gaia Julia Caesara.
Ego každého jedinca od narodenia prechádza postupným vývojom. Každý človek je pri kontakte s inými ľuďmi ovplyvňovaný vlastnými sociálnymi väzbami a interakciami v spoločnosti. Postupne adaptuje svoje správanie (socializuje sa), aby čo najlepšie splynul so spoločnosťou. Každé vývojové štádium ega či psychiky v rôznej miere obsahuje vývojové predstupne. Jedinec, ktorý dosiahol istú úroveň, postupne rozširuje svoje zručnosti a vedomosti – hovoríme o takzvanom „horizontálnom vývoji“.
Každá úroveň vychádza z toho, čo jedinec robí, čím je a ako myslí. Keď osobný vývoj prekročí mentálny model danej úrovne, hovoríme o „vertikálnej transformácii“ či „vertikálnom vývoji“ ega na ďalší vyšší stupeň, ktorý obsahuje kvalitatívne novú množinu toho, čo jedinec robí, čím je a ako myslí. Táto nová úroveň si samozrejme zachováva všetky zručnosti, ktoré jedinec už dosiahol počas svojho predchádzajúceho vývoja.
Teória o vývoji ega (EDT) [8] popisuje predkonvenčné štádium, ktoré dosahuje asi 10% populácie. Konvenčné štádium dosahuje asi 75% populácie. Vyznačuje sa konvenčným lineárnym myslením a je to práve to, čo umožní, že spoločenstvo ľudí vytvorí spolu civilizáciu. Zbytok populácie sa vo svojom vývoji dostane až do postkonvenčného štádia.
Predkonvenčná spoločnosť
Symbiotická úroveň
Táto úroveň je nazývaná aj predsociálna. Dieťa/kojenec ešte nie je schopné sociálnych interakcií. Z hľadiska kognitívnych funkcií (schopnosť poznania) má rozvinuté len základné funkcie, nevyhnutné na prežitie. Seba samého si ešte plne neuvedomuje, rovnako ohraničene vníma aj ostatných – i to len ako prostriedok prežitia (napr. matku, ktorá ho dojčí). Táto úroveň sa ani nezahŕňa medzi úrovne EDT, len im predchádza. Ak by sa aj vyskytli dospelí, ktorí ustrnuli na tejto úrovni, nie je ich možné psychologickým vyšetrením diagnostikovať a zatriediť, keďže toto štádium je zároveň „predverbálnym“. Títo jedinci nie sú schopní samostatnej existencie v spoločnosti a sú plne závislí na opatere iných. Niekedy sa uvádzajú jeho ďalšie vyššie vývojové fázy, ako sú „presociálna“ a „autistická“.
Kde sme sa tu vzali my ľudia?
Druh Homo Sapiens Sapiens, človek rozumný, je predmetom bádania. Nálezy kostier predchodcov človeka sa našli po celom svete a bádatelia sa pokúšajú zostaviť vývojovú líniu rodu človeka od Homo Habilis, Homo Ergaster, Homo Erectus až po Homo Sapiens. Príslušné prehľady nájdete napr.na Wikipedii [9][10] .
Určite zaujme nejednotnosť teórií. Každý bádateľ ponúka iný návrh vývojového stromu. Panuje aj nejednota názorov na to, z ktorého kontinentu sa započala púť človeka po tejto planéte. To, čo nás charakterizuje, je náš mozog a zvrásnená šedá mozgová kôra nad limbickým mozgom cicavcov. Odhaduje sa, že k tomu, aby jedinec mal schopnosť myslenia súčasného človeka, potrebný je predpokladaný objem mozgu okolo 1230cm3. Často sa našli len úlomky časti lebky, čeľuste, neúplné kostry. Napriek tomu sa bádatelia pokúšali svoj nález pomenovať a zatriediť tak, aby zapadol do vývojovej vetvy rodostromu človeka. Prvý nález, ktorý už mal veľkosť lebečnej dutiny moderného človeka, bol Človek heidelberský s nálezmi v Nemecku (Mauer, 700 tis.r.) a Maďarsku (Vértesszőlős, 900tis.r.). Tieto nálezy sa považujú za najstaršie nálezy človeka druhu Homo Sapiens. Vieme teda, že s našim mozgom chodíme po planéte už zhruba milión rokov.
Uvedieme malý detail na zamyslenie. Ak sú zväčša nálezy vývojovo zodpovedajúce predchodcom človeka Homo Sapiens z iných nálezísk datované ako mladšie ako sú uvedené najstaršie nálezy vývojovo vyspelejšieho Homo Sapiens z Nemecka a Maďarska, ako potom tie mladšie môžu byť kostrami vývojového predchodcu Homo Sapiens? Narážame na úvahu, že dnešné ľudské rasy možu byť skôr ľudskými druhmi. Nepotvrdzovala by to aj medzidruhová sterilita medzi Človenkom Kaukazského typu a Krovákmi, Pygmejmi, či Človekom tasmánskym? Je možné, že máme pred sebou viaceré druhy homo, ktoré sa vyvíjali nezávisle? Napriek uvedenému je zjavné, že medzi ľudskými druhmi na jednotlivých kontinentoch je časová medzidruhová priepasť menšia ako 2 milióny rokov (predpokladaná genetická vzdialenosť spôsobujúca medzidruhovú sterilitu).
Pred 20-timi rokmi sa objavila teória mutácii génu, zodpovedného za metabolizmus cukrov, čo spôsobilo dramatický vývoj šedej kôry mozgovej nad limbickým systémom vtedajších primátov. Iné teórie uprednostňujú zmenu stravovacích návykov a ako z nich vzniknutá zmena metabolizmu pozitívne ovplyvnila vývoj mozgu. [11][12] Potom je len prirodzené, že k zmenám došlo na každom kontinente. Bolo to len otázkou času, síce v rôznom čase, ale neúprosne sa nastúpila cesta premeny primátov.
V pokračovaní sa pozrieme na to, čo spôsobil vývoj mozgu u rodu homininov, ktorí síce žili vo svorkách ako ostatní primáti, avšak získali šedou kôrou o čosi viac ako len sociálne správanie sa svorky.
ZDROJE:
[1] Gaius Julius Caesar: Commentarii de bello Gallico (Zápisky o galskej vojne)
[2] ImperiumRomanum.PL: Julius Caesar – Genocide of Germans
[3] Ancient-origin.net: 150,000 fled for their lives, but were slaughtered by Julius Caesar army, bones reveal
[4] El País: ‘Brutal and genocidal’ :Dissecting Julius Caesar, a.k.a.
Review of BBC documentary: Julius Caesar: The Making of a Dictator
[5] en.wikipedia.org: Jane Loevinger
[6] researchgate.net: Susanne Cook-Greuter
[7] en.wikipedia.org: Ernst Haeckel
[8] Susanne Cook-Greuter: EDT – Ego Development Theory
[9] sk.wikipedia.org: Človek rozumný
[10] cz.wikipedia.org: Evoluce člověka
[11] Sciencedirect.com: Scaling of bony canals for encephalic vessels in euarchontans: Implications for the role of the vertebral artery and brain metabolism
[12] Medical Tribune (tribune.cz): Vývoj lidského mozku