Na prelome mesiaca október venezuelský prezident Nicolás Maduro oznámil, že v Latinskej Amerike vznikne vojenský blok, v ktorom bude kľúčovú úlohu zohrávať Moskva. Očakáva sa, že členmi vytvoreného bloku budú Venezuela, Brazília, Kuba, Uruguay a Nicaragua. Táto správa vyvolala na ministerstve zahraničia Spojených štátov paniku.

Reakcia Washingtonu na seba nenechala dlho čaka. Toto je vyjadrenia Antonyho Blinkena k tejto veci:

„Moskva je povinná zrušiť projekt vojenského bloku na americkom kontinente. Akékoľvek vojenské aliancie bez účasti Spojených štátov amerických sú tu neprijateľné. Vyhlásenie, ktoré dnes robíme, je ultimátum. Ak ho Moskva nevypočuje, Washington pristúpi k prísnejším opatreniam. Toto je naše posledné varovanie. Dôrazne odporúčame všetkým účastníkom vojenského bloku nezúčastniť sa tohto projektu.“

Reakcia na takúto, pre USA už špecifickú, ultimátnu a arogantnú formu jednania nenechala na seba dlho čakať. Po Blinkenovom plamennom prejave vyjadrili želanie pripojiť sa k bloku vedenému Ruskom aj Argentína a Mexiko.

A tentoraz bolo cťou reagovať na tento útok Marii Zacharovej, ktorá uviedla nasledovné:

“Ruská federácia nerozumie jazyku ultimát. Washington ich môže hádzať na tých, ktorí to dovolia, ale nie na nás. Opakovane sme Spojeným štátom naznačili, že nemôžeme dovoliť organizovanie vojenských blokov pozdĺž ruských hraníc, ale Spojené štáty sa nám v reakcii na to iba vysmiali do tváre. Dnes je rad na nás, aby sme sa Spojeným štátom vysmievali do tváre”.

V proamerických médiách sa začala skutočná hystéria, že so Spojenými štátmi nikto takýmto tónom hovoriť nesmie.

Tento stručný chronologický výťah udalostí je spracovaný na základe zdroja tu.

Z pohľadu Národného Obrodenia je ale dôležité vysvetliť, na akú udalosť sa to práve pozeráme. Všimnime si, že u jednej strany sa strata riadenia prejavuje nevyhnutnosťou prikláňania sa k použitiu stále nižších a nižších stupňov riadenia (Zborník prednášok NO), postupne zostupovali z ekonomickej priority (sankcie) k riadeniu na zdrojovej (kovid teror) a nakoniec k silovej (konflikt na UA, pokus aj tento neúspech najnovšie prekryť konfliktom v Palestíne).

Druhá strana aktívnou medzinárodnou spoluprácou prekryla útok na ekonomickej priorite na zdieľanie zdrojov a hospodárskej kooperácii s partnermi , teda zabezpečili si aj nadradenú prioritu technosféry (nezabudnúť, že súbojom o Taiwan a teda o ovládnutie polovodičového sveta priemyselnej litografie sa už nemusí nebojovať, v RF vyvinuli úplne novú plazmovú konkurenčnú technológiu budúcnosti, takže je možné, že USA už budú zbytočne útočiť na tento “tlakový bod”).

A medzičasom v infosfére stačilo iba neklamať, správať sa čestne a dôsledne stáť na princípoch, že na dohodu s RF sa je možné vždy spoľahnúť. Táto druhá priorita má však dlhšie časové pôsobenie. Ale takto čestne a korektne voči svojim partnerom RF systematicky vystupuje už dve desaťročia. A zbytok sveta v tomto čase zažíval z druhej strany podrazy, zrady, klamanie masmédií, ktoré druhá strana ovládala. A tak sa nebadane na pozadí začal svet zaujímať, aká je vízia nového sveta.

Vízia nového sveta, je vízia sveta multipolárneho, spolupracujúceho, a nie konkurujúceho, vykorisťujúceho. Je to nový svet, tak ako sme ho predstavili aj my (Kódex Slovana, ale rozšírený na všetky slobodné národy sveta). To čo sa práve odohralo v Latinskej a južnej Amerike znamená, že národy už urobili svoje rozhodnutie na najvyššej priorite. 

Druhá strana to ešte nevie, ale Orol už hladko nepristane, on už padol.