Kapitola 3.
Egocentrizmus.
V roku 1969 svet sledoval, či skôr počúval o okamihoch pristátia na Mesiaci.
„40 stôp, 2,5 nadol. Zdvíhame trochu prachu!“
Následne z riadiaceho strediska prichádza informácia o stave paliva na 30 sekúnd. O deväť sekúnd neskôr sa jedna z troch tyčových sond na nohách Eaglu dotkla mesačného povrchu a Aldrin ohlásil:
„Signálka kontaktu!“ Vzápätí odpovedal Armstrong: „Vypínam!“
„Houston, tu je základňa Tranquility. Orol pristál!“
Komunikátor Charlie Duke z Houstonu:
„Rozumiem, Tranquility. Vidíme vás na Zemi, kvôli vám tu veľa chlapov zmodrelo!”
Zamerajme sa však na Neila Armstronga a skúsme si predstaviť, ako chladnokrvne musel jednať v absolútne riskantnej a život ohrozujúcej situácii, keď ľudia v riadiacom centre boli na pokraji nervového zrútenia. Jeho chladnokrvnosť v absolútne kritických okamihoch bola preukázaná už pri havárii počas tréningu na LLTV (treningovom pristávacom module) na Zemi. V 30 metrovej výške Armstrongovi začalo zlyhávať riadenie a LLTV sa začal naklápať. Bezpečne sa katapultoval predtým, než vozidlo narazilo do zeme a začalo horieť. Neskoršia analýza naznačila, že ak by sa bol katapultoval o pol sekundy neskôr, jeho padák by sa neotvoril včas. Napriek tomu že takmer zahynul, kolegovia, ktorí sa to dopočuli sa ho na to o niekolko desiatok minút prišli opýtať v jeho kancelárii. Neil iba sucho odvetil akoby sa nič nestalo, že áno, musel som sa katapultovať. A pokračoval ďalej v svojej činnosti.
Prichádzame k veľmi dôležitým typom ľudí, ktorí sú dôležitou súčasťou spoločnosti, lebo dokážu jednať v situáciách, keď by zbytok spoločnosti zostal ochromený strachom. Táto dominantná vlastnosť je dôležitá u skúšobných pilotov, ale aj u hasičov či vojakov. Najprv si ale povedzme, ako vyzerá dosiahnutia úrovne sebestrednosti-egocentrizmu u dieťaťa v jeho ontologickom vývoji.
Štádium sebestrednosti (Egocentrizmus)
Túto fázu všetci dôverne poznáme zo správania sa batoliat. Pre 2 ročných malých človiečikov sa všetko stáva testom ich vôle a reakciou na proti sebe stojace potreby a túžby. Všetko je pre nich súbojom vôle a ich mentálne nastavenie „Ja vyhrám, ty prehráš“ – nevyhnutne spôsobuje trenice všade, kam prídu. Toto správanie je bežným aj u dospelých v štádiu sebaobrany. Ostatní ľudia vnímajú tieto typy ako manipulatívne a vykorisťovateľské.
Sebestredné, alebo aj sebaobranné štádium zahŕňa ľudí, ktorí vidia svet iba z perspektívy svojich vlastných potrieb a požiadaviek. V tomto štádiu stále nie sú schopní vnímať seba alebo iných v psychologickom zmysle. Jediný spôsob, ako môže človek získať to čo chce, je ovládať druhých a chrániť seba samého. Je však dôležité uvedomiť si, že sebestrední ľudia bývajú označovaní aj ako oportunistickí – pre ich sebecký postoj, ako aj pre ich cit pre príležitosť a energiu ísť si za tým, čo chcú, a to bez rozmýšľania a odkladania.
Sebestrední ľudia potrebujú odolávať vôli druhých, testovať hranice a presadzovať vlastnú kontrolu. Pretože sebestrednosť je počiatkom objavovania sa schopnosti predvídať reakcie druhých, ide o prvé štádium so vznikajúcim uvedomovaním si druhých ako samostatných ľudí alebo „objektov“. Fáza sebestrednosti teda vyžaduje základy vedomej sociálnej interakcie: „Ak chápem, o čo druhým ide, môžem nimi lepšie manipulovať, aby som získal to, čo chcem.“
Egocentrici sa často dostávajú do problémov. Problémy nevyhnutne nastávajú, keď prekračujú hranice. Preto sa snažia predvídať problémy, aby sa tak vyhli následkom. Ak neuspejú, sú frustrovaní a majú sklon prejavovať voľne plynúci hnev a nepriateľstvo. Na vine sú iní, nikdy nie oni. Sebestrední ľudia majú účelovú morálku. Skutky sú zlé len ak je človek pri nich pristihnutý a potrestaný. Keď sú prichytení, necítia hanbu a prejavujú málo výčitiek svedomia. Necítia sa zodpovední za neúspech alebo problémy ktoré spôsobili, pretože ešte nechápu súvislosti medzi konaním a následkami, teda lineárnu kauzalitu. Obviňovanie iných za vlastné nedostatky je metódou vlastnej ochrany. Pri ochrane sa vo veľkej miere spoliehajú na šťastie a vlastné čaro. Jedinci, ktorí si vyberajú nebezpečné, avšak náročné zamestnania, často prezentujú pozitívne a odvážne znaky tejto ontologickej úrovne. Napríklad niektorí skúšobní piloti sú známi tým, že mávajú pri sebe talizmany, ktoré prinášajú šťastie a často sú samotármi.
Sebestrední jedinci nie sú dobre začlenení do sociálnych sietí a nerozumejú jemným ľudským interakciám, ktoré nie sú založené na moci. Väčšina sebestredných jedincov má tendenciu prejavovať všeobecnú nepriateľskosť a pripravenosť na boj alebo útek. Tí, ktorí vykonávajú špecifické rizikové povolania, ako sú testovací piloti, väzenskí dozorcovia, policajti, hasiči, ak majú vyťažiť zmysel z tejto dosiahnutej ontologickej úrovne, musia sa spoliehať na svojich kamarátov, aby prežili, a preto môžu vytvárať aj vzájomné ochranné pakty.
Kognitívny štýl ich myslenia je konkrétny a dichotomický, zakladá sa na globálnych nediferencovaných úsudkoch a jednoduchých myšlienkach. Veci chápu len ako „čierne“ alebo „biele“.
Rozhodovanie prebieha spôsobom „To je tvoj problém, nie môj“. Poznajú iba moc a nátlak. Znovu si ale pripomeňme, že neexistuje čistý egocentrik. Každý človek nosí má v sebe všetky úrovne pod tou najvyššou, ktorú dosiahol. Moderná spoločnosť je tvorená z 80% ľuďmi patriacimi do konvenčnej spoločnosti, to znamená že obsahuje všetky stupne predkonvenčnej spoločnosti vrátane egocentrizmu. Egocentrická úroveň môže byť výraznejšia alebo viac v úzadí. Nadaní jedinci, ktorí dosiahli ktorúkoľvek úroveň konvenčnej spoločnosti, možu vedome pri svojej práci aplikovať to pozitívne aj z tejto úrovne (egocentrizmus je úrovňou predkonvenčnej spoločnosti a každý člen civilizácie ju viac či menej vykazuje automaticky tiež, pretože ňou pri svojom ontologickom vývoji ako dieťa prešiel), alebo aj naopak – a to je potom pre spoločnosť zlovestnejšie.
Predkonvenčná spoločnosť
Spoločnosť pravekých lovcov.
Možno precesným pohybom zemskej osi (22 tis.ročný cyklus), prípadne iným geologickým vplyvom, ktorý mohol zapríčiniť zmenu morských prúdov (odklonenie sa otepľujúceho Golfského prúdu), kataklizmatická vulkanická udalosť, prípadne súbeh viacerých udalostí spôsobili, že Európu zasiahli tzv. doby ľadové.
Človek heidelbergský, ktorý mal za sebou vyše 800tis.rokov postupného vývoja, čelil odrazu výzve svojho prežitia. V zaľadnenej prírode už jedinci – zberači (impulzívne štádium) nenachádzali dostatok potravy. V prírode sa však stále pohybovali gigantické tvory – mamuty, a to sľubovalo dostatok mäsa.
Prvý z nich, ktorý pochopil, že potravu – a to i väčšie množstvo, je možné získať spoločným ulovením veľkého cicavca, stal sa prvým reprezentantom druhu Homo, u ktorého došlo vo vertikálnom ontologickom vývoji k prechodu do vyššieho štádia – egocentrizmu. Takýto jedinec vytvoril to, čomu hovoríme tlupa, svorka a stál na jej čele ako predstaviteľ, ktorý svojimi kognitívnymi schopnosťami prevyšoval ostatných príslušníkov. Dokázal zjednotiť príslušníkov svojho kmeňa, aby kolektívne zaútočili na veľkého cicavca a získali tak potravu, ktorej už nebol dostatok pre individuálnych zberačov, či individuálnych lovcov menších živočíchov. Zároveň základná vlastnosť egocentrika, ktorý koná chladnokrvne bez ohľadu na vlastné ohrozenie, pôsobilo na dav ako magnet a strhla tak príkladom ostatných, ktorí sa podriadili, pretože on z ich pohľadu zaistil dostatok potravy, ktorý zabezpečil prežitie rodu aj za zmenených klimatických podmienok.
Skupinové ulovenie mamuta malo aj ďalší efekt. Veľké množstvo potravy lovila iba jedna časť kmeňa, zbytok spoločnosti mohol diferenciovať svoje zameranie sa na ďalšie činností, ako napríklad spracovanie potravy a surovín, výroba odevov z kožušín na prežitie v chladnom podnebí, či vytváranie útočiska chráneného pred poveternostnými vplyvmi.
Pri takto rapídne sa vyvíjajúcej deľbe práce sa v spoločnosti utvárali pravidlá spolužitia. Tie priniesli jedinci, ktorí v svojom ontologickom vývoji dosiahli ďalší stupeň: Orientáciu na pravidlá. Títo potom prevzali riadenie spoločnosti.
Postupujúce zaľadňovanie krajiny však vytlačilo populáciu do južnejších oblasti, kde sa stretli zoči voči jedincom, žijúcim v stále teplých oblastiach, a preto u nich nebol prítomný existenčný tlak vonkajšieho prostredia na zmenu spôsobu obstarávania potravy. Zostávali stále zberačmi pri ich ontologickej úrovni jedinca, impulzívnosti. Spoločnosť lovcov mamutov im ukazovala, že potrava existuje aj v stále sa zhoršujúcich a drsných podmienkach, svojou úrovňou vyspelosti svojich sociálnych interakcií však neboli schopní ju samostatne získať, ani sa zorganizovať tak, ako to dokázali severnejší jedinci, ktorí prešli vývojom obhájenia svojho vlastného prežitia a práve tí už mali medzi sebou neohrozených a smelých egocentrikov. Jednou so schodných ciest pre nich bola akási forma symbiózy. Rodiaca sa prvotnopospolná spoločnosť však musela nastaviť pravidlá takejto symbiózy a zabezpečiť dodržiavanie svojich pravidiel aj novými členmi, ktorí sa chceli pridať aj napriek tomu, že zostávali mentálne na nižšom vývojovom stupni. Pre zabezpečenie dodržiavania pravidiel prvotnopospolnej spoločnosti sa ideálne hodili práve egocentrickí jedinci.
Kde hľadať stopy kognitívno mentálneho vývoja našich predkov
Už v impulzívnom štádiu si zberači a lovci začali vytvárať nástroje, ktoré im umožnili lov. Toto odlišovalo človeka s neocortexom od ostatných cicavcov – predátorov. Ak sa niektoré primáty približujú človeku tým, že dokážu použiť predmet ako nástroj, potom iba rod Homo dokázal svojim mozgom nepriamo použiť v reťazi predmet (nástroj) na výrobu predmetu (zbrane), ktorým sa bude dať uloviť potrava. Šimpanzy, orangutany, gorily dodnes nedosiahli tento stupeň abstrakcie a zostali iba v štádiu jednostupňového nástrojového proxy , t.j. násť, či zobrať kameň alebo kyjak a ten použiť na lov. Do štádiá výroby nástrojov sa nikdy nedostali. U menovaných opíc (primátov) je to veľký a kľúčový progres oproti iným cicavcom, avšak stále nepostačujúci pre nastúpenie cesty vývoja, ktorou prešiel rod Homo. Najdostupnejšia bola výroba hrotov šípov, či oštepov z pazúrika. Toto obdobie nazývané Dobou kamennou, alebo aj Paleolitom, trvalo zhruba od 40 000 r.p.n.l do 10 000 r.p.n.l.
Keďže hľadáme odrazy ontologického vývoja vo fylogenetickom vývoji našich predkov, zamerajme sa teraz na prejavy myslenia a vývoja sociálnej interakcie medzi ľuďmi. Jedno z najznámejších nahliadnutí do tejto doby sú jaskynné kresby.
Kresby boli vytvorené ľudom reprezentovaným kostrovým nálezom tzv.starca z Cro-Magnonu, a odtiaľ pochádza aj užší názov našich predkov druhu Homo Sapiens, známy ako Kromaňonci. V ďalšom budeme používať pre ich potomkov slovo sapient, pre odlíšenie iných rovnako , či aj viac úspešných ľudských druhov na planéte.
Zaujímavé su napr. jaskynné maľby v bulharskej jaskyni Magura, pretože zobrazujú aj samotných lovcov tej doby. Na stene jaskyne sa tak pred nami odohráva príbeh lovu či udalosti zo života týchto ľudí, vyrozprávaný maľbou.
Takto si pri pohľade na stenu jaskyne mohli kedykoľvek pripomenúť udalosti a prerozprávať ich svojim potomkom a tí zase svojim. Ak niekde pri výklade živí pamätníci nesúhlasili s výkladom interpreta, vznikla zákonite potreba jednoznačnej reinterpretácie bývalých dejov. Maľby v Altamire majú vysokú umeleckú a temer fotorealistickú úroveň. Nález v Magure ponúka ale zjednodušené kresby postavičiek a zvierat, a má už bližšie tomu, čomu hovoríme „idiografický zápis udalosti“, alebo aj „idiografické písmo“. Každé slovo zodpovedá obrázku a pokiaľ popis udalosti mal pre potreby kolektívnej pamäti väčší význam než fotorealistické zobrazenie jediného okamihu, ustúpila podrobnosť a pracnosť tvorby jednotlivých idiogramov praktickosti rýchlejšieho vytvorenia zápisu, a schopnosti zaznačiť, či skôr namaľovať aj dlhšie sekvencie historických udalostí. Jednotlivé obrázky sa stále zjednodušovali až na úroveň jednoduchého, ľahko zapísateľného slova, známeho ako hieroglyfy, alebo ich moderného ekvivalentu, tzv. „znakového písma“ (čínske, japonské).
Prečo sa písmo niektorých civilizácii ďalej nevyvíjalo, pochopíte napríklad u Pavla Dvořáka, ktorý porovnáva slovenčinu s čínštinou. Poznámka: Pavol študoval prekladateľstvo, nie jazykovedu, preto pri sledovaní jeho videa myslíte na to, ako jednoducho sa čínština vyjadruje znakmi a prečo to isté u slovenčiny nie je možné. Morfológia nášho jazyka je podstatne zložitejšia.
V čínštine sa neskloňuje ani nečasuje, podľa Pavla je veta kontextovým zoradením sekvencie jednotlivých neinflexných slov (v infinitíve a nominatíve). To je ideálne a plne postačujúce pre zápis pomocou sekvencie znakov.
Pokiaľ ide o jazykový strom, čínština sa vývíjala v úplne inej vetve lingvistického stromu ako ostatné svetové jazyky. Podobne aj druh človeka čínskeho (Sinantrop) sa vyvíjal nezávisle od druhu Homo sapiens (Sapient). Podľa metodológie merania IQ z 19.storočia sú Sinantropi inteligentnejší od Sapientov.
Pozn. Problematike inteligencie sa budeme venovať v častiach o postkonvenčnej spoločnosti.
Naša morfológia jazyka je podstatne komplexnejšia. Je potrebné si uvedomiť, že Vinčianska runa je stará viac ako 8000 rokov.
Na tomto grafe je vidieť vplyv pangermánskych vedeckých názorov z 19.storočia, pretrvávajúcich až do súčasnosti. Preto, pokiaľ uvážime, že vo svete je vôbec najstarší záznam jazyka Vinčianskou runou v oblasti Karpatského oblúka a na Balkáne, a pokiaľ vieme, že prepisy starých rún vieme čítať použitím slovníkov starosrbčiny, archaickej slovenčiny, či slovinčiny a pokiaľ pridáme ďalší jav, že veľmi dobre rozumieme ako Srbom, Slovincom, Chorvátom, Čechom, Poliakom, Ukraincom aj Rusom, tak toto je možné preto, lebo množstvo dialektov slovenčiny a tam obsiahnutých slov nám dáva schopnosť porozumieť základným slovám všetkých slovanských jazykov. Opačne to však neplatí. Rus nám automaticky rozumieť nebude.
A ak k tomu pridáme výskum Anatolija Kljosova, neskôr dôkladne rozvinutý Oskárom Cvengrošom jeho sériou „O pôvode Slovanov“ a neskoršieho šírenia Slovanov do sveta, potom ruský jazyk je zákonite mladší od predchodcov protoslovanského jazyka , ktorého sme priamymi uchovávajúcimi a živými dedičmi. Ak sa zamyslíme nad tým, že sanskrt má najbližšie k ruštine, potom v grafe musí byť vymenený popis a predovšetkým indo-európske jazyky by mali byť v strome označené ako Skupina slovanských jazykov (pretože je nadradená a staršia ako Sanskrt) a až z nich vznikla odbočka jazykov indického subkontinentu vychádzajúcich zo sanskrtu. Správne by sa teda tieto vývojovo mladšie jazyky mali nachádzať úplne naľavo s označením Indická (nesprávne indo-európska) jazyková podmnožina, založená na sanskrte a jeho odvodeninách.
Zarážajúca podobnosť Ruštiny so Sanskrtom bola popísana napr. v článku tu.
Neexistuje žiaden indoeurópsky pôvod. Potomkovia potomkov našich predkov doputovali do Indie a Perzie. A vytvorili tam podobné civilizácie. Pritom nie je podstatné, či to hodnotíme z pohľadu genetiky, archeológie, či lingvistiky, vždy dospejeme k tomu istému logickému záveru.
Postupne, tak ako rástla fylogenetická úroveň sociálnych interakcií, narastal aj pojmový aparát a slovná zásoba. Množstvo znakov začalo byť neúnosne vysoké, čo kládlo nároky na prenositeľnosť naprieč členmi komunity. Ako však vyjadriť morfológiu slov, pokiaľ sa používajú iba znaky pre slová a jedinci sa posunuli vo vývoji od impulzívnosti a egocentrickosti a ich jazyk už nie je iba “ Ano, nie, chcem, moje, ja, vidieť, sliepka, jeleň“ a prešli zákonite pri vertikálnom posune ega ku kooperácii a vnímaní sociálnych interakcií z pohľadu 2. aj 3.osoby : „Ja a Ty, Ja Tebe, Ty Mne, o nás, nám, vám, nami, vami“. Malou morfologickou zmenou jednotlivého slova sa vo vete podmet mohol odrazu zmeniť na predmet a naopak. Toto už nebolo možné vyjadriť znakovým písmom a prekážou ďalšieho použivania znakového písma sa stala mohutná a stále rastúca slovná zásoba. A tak sa prirodzene vyvinulo akrofonické písmo, pri ktorom sa zo zjednodušeného idiogramu čítala zo zodpovedajúceho slova, ktoré reprezentuje idiogram, iba prvá slabika. Mechanizmus popísal napr.A.Horák v knihe: „O Slovanech úplnĕ jinak“. Populárno vedecký článok je napríklad tu: http://www.wmmagazin.cz/svedectvi-doby-o-slovanech-uplne-jinak/
Akrofonické písmo umožnilo zjednodušenie a zníženie počtu znakov, jeho ďalším logickým vývojovým stupňom bolo sylabické písmo, kde redukcia zápisu na jednotlivé slabiky umožnila zredukovať počet znakov pod 100 a to umožnilo jednoznačne vyjadrovať morfológiu vetných členov. Fyzickým reprezentantom takéhoto písma sú napríklad Runy. U nás je najznámejším runový nápis na skale na Velestúre.
Sylabické písmo našlo svoje ďalšie prirodzené zjednodušenie rozpadom na fonémy a transformovalo sa na hláskové či fonografické písmo. Došlo tak k ďalšiemu poklesu počtu znakov pri zachovaní schopnosti presného zápisu, dokonca to bol ešte presnejší zápis ako u akrofonického písma, pričom stále existovala v niektorých pripadov u akrofonického písma ambivalentnosť čítania. Takto zjednodušené a funkčné písmo sa už mohlo používať bežnou populáciou, preto sa hľadali vhodné formy zápisu, ktoré boli rýchleišie, pohodlnejšie a prenositeľnejšie ako sekanie do kameňa. Za týchto podmienok sa písmo stalo prirodzenou súčasťou života spoločnosti (Nie však u všetkých civilizácií).
V škandinávskych krajinách poznáme runy vyrezávané na dreve (Futark runa). Konáriky a vetvičky sa v našej oblasti používali taktiež na skladanie písmen, našívanie na podkladovú tkaninu (Bukvica) alebo aj objav písania drievkom na brezové lyko, čo bolo podobné dnešnému spôsobu písania. Oxidáciou sa čiary zviditeľnili a lykové zvitky boli ľahko prenositeľné, skladovateľné a trvalé. Týmto spôsobom zapisovanej bukvici sa hovorilo Brezové gramoty. V suchších južnejších oblastiach, kam naši predkovia prenikali, sa hľadali aj iné technológie písania. V krajinách s nedostatkom stromov sa prirodzeným stalo písanie do hliny a neskôr sušenie, či vypaľovanie takto vzniknutých tabuliek.
Je potrebné povedať, že keď potomkovia potomkov našich predkov dorazili do oblasti dnešnej Perzie, mal vývoj písma, ktoré si so sebou priniesli, počnúc prvými runami, za sebou už cez 5000 rokov vývoja. Preberali a modifikovali ho ďalšie a ďalšie spoločenstvá, ktoré sa fylogeneticky priblížili civilizáciám, ktoré už písmo v tom čase používali. Aby bolo možné cudzie písmo prevziať a implementovať pre použitie v domácom jazyku, bola nutná jeho modifikácia. U nás sme neskôr o svoje pôvodné písmo bukvicu, či neskoršiu cyriliku prišli počas “Dang nach Ostern” – západoeurópski dobyvatelia nám vnútili latinku. Keďže táto neobsahovala všetky fonémy, ktoré náš jazyk pozná, museli sme donesenú latinku modifikovať diakritickými znamienkami. Toto je jedna forma, ktorá prezrádza, že ide o vývojovo mladé písmo. Inou formou sú napríklad pozičné zoskupenia hlások, ktoré sa použili pri romanizácii Franko-Germanov.
Die Vinca-Runen sind ältesten in der aufgezeichneten Geschichte!
V tejto vete napríklad slová Geschichte a ältesten prezrádzajú, že ide o mladé odvodené písmo od staršieho, konkrétne od písma Latinov.
Písmo našlo uplatnenie nielen pri zapisovaní hrdinských počinov, ale aj materiálových výkazoch pri hospodárskych činnostiach alebo pri jednoznačnom určovaní pravidiel, ktorými sa spoločnosť riadila. Prvýkrát sa to nestalo v strednej Európe, ale na okraji oblasti, v ktorej pôsobili potomkovia našich predkov. Prečo práve tam sa písmo použilo aj na tento účel, o tom porozprávame v Kapitole 4: Spoločnosť s pravidlami.
