Ako by sme konsolidovali my.

Je to tak, trhy tlačia vládu do trojpercentného deficitu už na budúci rok. Trhy, teda tí, ktorí nakupujú naše štátne dlhopisy na krytie dlhu, teda investori, za požičané peniaze chcú viac zárobku, lebo idú do „väčšieho rizika“. Od decembra 2024 do januára 2025 priemerný úrok našich desaťročných štátnych dlhopisov stúpol z 3,22 na 3,45% – pri súbežnom znižovaní základných úrokových sadzieb ECB (aktuálne 2,5 – 2,9%). Investori reagujú na súkromné ratingové agentúry, ktoré svojimi hodnoteniami „známkujú“ štáty odkázané na „nákup peňazí“ a Slovensko sa stáva rizikovým územím?

Slovensko od svojej samostatnosti, teda od roku 1993, ani raz nevykázalo vyrovnané rozpočtové hospodárenie. Prečo? A ak sa nič nezmení v štruktúre vlastníkov slovenských ziskotvorných podnikov, vyrovnaný rozpočet ani nikdy mať nebudeme. A úsporné rozpočtové hospodárenie, či dokonca konsolidácia bude na stole „večne“. Slovenské daňovo výnosné štátne podniky prešli v rámci privatizácie do rúk zahraničných vlastníkov, často aj cudzích štátov, ktorí nielenže rozhodujú o existencii podnikov, ktoré si od nás kúpili (často veľmi lacno), ale privlastňujú si aj časť zisku po zdanení, resp. dividendy. Naše „kurence, znášajú zlaté vajcia“ inde, lebo – ako to famózne odhalil Ivan Mikloš – „slovenský štát je najhorší možný vlastník“. Z našich peňazí“ sa tak systematicky zvyšuje bohatstvo a životná úroveň materských štátov investorov na úkor nás.

A máme – ako sme už uviedli – dve nevýhody oproti našim susedom z V4: máme euro, a tak musíme dodržiavať tzv. maastrichtské kritériá. Jedným z nich je limitovanie rozpočtového deficitu, ktorý nesmie prekročiť 3% HDP. Ak sa „tri percentá“ prekročia, čakajú vinníka nemalé sankcie. Nech nás nemýli fakt, že „veľkým“ členom EÚ napriek nedodržaniu kritérií sankcie neudeľujú: veľkí sú veľkí. Ale zo všetkého, samozrejme, sú aj výnimky. Počas pandémie (či „plandémie“?) akoby výdavkové limity neplatili a teraz sa rovnako na úrovni vedenia EÚ hovorí o tom, že výdavkové limity sa budú môcť prekročiť pri výdavkoch na zbrojenie (akoby sa aj tým potvrdzovalo, že z mierumilovnej EÚ sa stáva akýsi spolok militantných zbrojárov).

Druhou nevýhodou je existencia druhého dôchodkového piliera, ktorý ostatné vyšehradské štáty (Poľsko, Česko, Maďarsko) buď vôbec nezaviedli, alebo sa ho zbavili. Tá nevýhoda je v tom, že časť odvodov na sociálne zabezpečenie neostáva „doma“, ale sústreďuje sa na účtoch správcovských dôchodkových spoločností. Podľa Asociácie dôchodkových správcovských spoločností na dôchodok v druhom pilieri sporilo vlani 1,908 milióna ľudí a objem úspor v druhom pilieri bol viac ako 15 miliárd eur. Toto je suma peňazí, ktorá by uľahčovala „starostlivosť o štátny dlh“ minimálne vtedy, keby nebola na účtoch v podstate tých bánk, ktoré nám „pomáhajú“ aj týmito peniazmi kryť náš štátny dlh. Draho ich nám predávajú.

V médiách sa objavila veta, že „populistické konsolidačné riešenia sa minuli a vláda buď okreše silný sociálny štát, alebo už tretí rok po sebe zvýši dane“. Tade cesta zrejme nevedie, a dúfajme, že ani nepovedie.

Čo – okrem odvahy – by nám malo bránilo urobiť v rámci konsolidácie napríklad toto:

1. Začať s trestným stíhaním zodpovedných členov bývalých vlád a ich pomocníkov za nemalú, najmä covidovú sekeru, ale aj vlastizradné zbavenie sa vojenskej techniky, vrátane „znárodnenia“ príslušnej časti ich majetku.
2. Zdaniť príjmy mediálnych domov pochádzajúce zo všadeprítomnej reklamy, vrátane vlastníkov oných veľkých bilboardov pri cestách, a to sadzbou najmenej 50%.
3. Zdaniť hazard.
4. Nezvýšiť, ale znížiť, minimálne ponechať na súčasnej úrovni výdavky na zbrojenie/obranu (ktoré podľa údajov NATO rástli u nás medzi rokmi 2014 až 2022 štvrtým najvyšším tempom zo všetkých členských štátov aliancie) a presiahli už 2% HDP. Prehodnotiť a obmedziť nákupy vojenskej techniky len na úroveň potrebnú pre obranu Slovenska.
5. Pristúpiť k racionalizácii ústrednej a regionálnej štátnej správy – náš štát menší ako Londýn má košatejšiu administratívnu štruktúru, ktorá má dovedna takmer trištvrte milióna zamestnancov. Potrebujeme štvorstupňový systém riadenia (vláda, kraje, okresy, mestá a obce)?
6. Zvážiť štedrosť nášho štátu voči iným „núdznym“ spoza hraníc, ktorá je vyššia ako štedrosť voči domácim.
7. Zrušiť dva štátne sviatky, konkrétne sviatok práce 1. mája, ktorý je v skutočnosti sviatkom na počesť lóže iluminátov, ktorá vznikla 1. mája 1776 – s tým, že prácu treba oslavovať prácou. Sviatok práce napríklad nemajú ani v USA. A zrušiť štátny sviatok 17. novembra – postačí pamätný deň boja za slobodu a demokraciu. A to aj s ohľadom na hoaxovú podstatu prevratu 17. novembra 1989 (nijaký študent Šmíd nebol mŕtvy).

Premýšľajme a diskutujme, možno nájdeme aj ďalšie riešenia. Ak už musíme, treba upraviť aj príjmy, aj výdavky. Lebo jednak konsolidácia na výdavkovej strane má menší vplyv na ekonomiku.