A potom som začul tiché zachrochtanie, ucítil som zápach ako po mesiac sa rozkladajúcej zdochline a strašne som sa bál. Ten ryčavý zvuk, nemôžem to nazvať inak, chrochtavý, bručivý, fŕkavý zvuk sa stával stále hlasnejším a rozrušenejším. Najprv som ho počul zvonku z jednej strany, potom aj z druhej a potom ďalší a ďalší zvuk zo všetkých smerov.
Pevné vráta sa mocným úderom rozleteli a závan odporného vzduchu zahasil všetky sviečky. Do miestnosti sa dostala čierna hmla. Vyzeralo to ako tisíc chrochtavých obrysov, aj keď možno nie viac ako päť či šesť obrovských čiernych tvarov, sotva sa podobajúcim ľuďom a predsa im tak podobným.
Pamätám si dotyk týchto príšer, zvlášť chlpatosť ich tiel. Tieto monštra majú chlpy dlhé ako pes a sú rovnako ochlpení na všetkých častiach svojich tiel. Jednou z týchto hmlových príšer som bol napadnutý, keď sa ku mne priblížila. Zazrel som lesknúce sa červené oči, zacítil zápach a príšera ma schytila a hodila cez celú miestnosť, ako keď dieťa hádže kameň. A tiež si pamätám smradľavý pach dychu monštra, čo ma odhodilo.
Tento text pochádza z historického horroru „Pojedači mŕtvych“ od Michaela Crichtona, ktorý zobrazuje pravdepodobný stret našich predkov s neandertálcami. V r.921 vyslal kalif z Bagdádu Ahmada Ibn Fadlána ako vyslanca do ríše Bulharov. Ten neskôr pokračoval po rieke Volga s Vikingami niekam ďalej, kde sa stretol s jaskynnými prízrakmi, čo popísal vo svojom rukopise po návrate. M.Crichton skombinoval niekoľko existujúcich známych opisov rukopisu Ibn Fadlána a doplnil svoj román o scény zo staroanglického eposu Beowulf.
Z románu nie je jasné kam viedla plavba s Vikingami po rieke Volge, plynule sa prejde k opisu plavby po mori. Je možné, že tým morom mohlo byť aj Kaspické more a na Wendelov (nebezpeční troglodyti – hmlové prízraky) narazili práve tam. Súviselo by to v danej geografickej oblasti s historicky vyššou koncentráciou výskytu neandertálcov, prípadne potomkov vtedajších ľudí, ktorí po storočia spolužitia s neandertálcami mali v porovnaní s ostatnou severnejšou populáciou druhu sapient obzvlášť agresívne a drastické správanie. Nakoniec vieme, že iba o niekoľko rokov neskôr bola rozvrátená ríša, ktorá akoby niesla modus operandi vyhynutých troglodytov a dlhodobo terorizovala všetkých svojich susedov.
Ľudský rodokmeň sa mení a reviduje každých niekoľko rokov. Jedna z najspornejších a najobtiažnejších vetiev nášho rodokmeňa je tá, ktorá sa obvykle označuje ako „človek neandertálsky“.
Slovo neandertálsky je dodnes synonymom pre všetko, čo je v ľudskej povahe tupé a zvieracie. Preto starší bádatelia došli s istou úľavou k záveru, že človek neandertálsky „zmizol“ asi pred 35 000 rokmi a bol nahradený človekom kromaňonským. Všeobecne sa predpokladalo, že vyšší, moderný človek kromaňonský neandertálcov vyhubil. Znovuobjavenie Ibn Fadlánovho rukopisu o stretnutí s „hmlovými monštrami“, v ktorom jeho popis naznačuje anatómiu neandertálcov vyvoláva otázku, či človek neandertálsky skutočne zmizol zo zeme, alebo, či títo ranní ľudia prežili až do historickej doby.
Vedci predpokladajú výskyt predka neandertálcov v oblasti blízkeho východu, preto aj tam vznikla najstaršia a najväčšia populácia neandertálcov, ktorá sa postupne šírila do južnej európy a aj východným smerom. Už sme si povedali, že sa predpokladá, že poslední jedinci vyhynuli pred cca 35 000 rokmi. Oddelenie vetvy neandertálcov od sapientov predpokladali a datovali staršie vedecké odhady na obdobie spred 600 tisíc rokov. Novší pokrok v analýze DNA umožnil presnejšie datovanie a tak vieme, že neandertálci sa oddelili zo spoločného predka v strome Homo zhruba pred 250tis.rokmi. V porovnaní s ľudmi ich gény neumožnili mať tak vyvinutú jazylku ako človek, preto ich prejav bol skôr chrčanie ako artikulovane vyslovované hlásky, napriek tomu, že skorší výskumníci prisudzovali neandertálcom aj rozvoj rozvoj reči a s tým spojený napr. rozvoj hudobného umenia – spevu.
Spomínali sme už neandertálsky gén NOVA1, ktorý počas postnatálneho vývoja spôsobuje v porovnaní s ľuďmi nedostatočný vývoj vnútorných neurónových vrstiev v neocortexe, čo obmedzuje ako ontologický vývoj jedinca, tak aj fylogenetický vývoj druhu. Ďalší je gén DNST3 majúci pôvod tiež u neandertálcov a spôsobuje schizofréniu, či psychopatiu a ďalšie kognitívne odlišnosti od ľudskej populácie. Sapienti neandertálcov vyhubili, ale je dokázané, že dlhú dobu dochádzalo k medzidruhovému kríženiu. Preto musíme zobrať do úvahy, že hociktorý ľudský jedinec môže mať niektoré z neandertálskych génov z dôvodu práve tohoto medzidruhového kríženia a pritom nemať vôbec fyzický vzhľad podobný tejto vyhynutej vetve.
V géne TKTL1 je zdokumentovaná genetická zmena kódujúca tvorbu enzýmu ktorý u opov a neandertálcov tvorí lyzín ale u ľudí bol mutáciou tohto génu lyzín nahradený arginínom. Toto je podstata a dôvod značne masívnejšej tvorby neurónov z bazálných glií, čo spôsobilo aj značný rast frontálneho laloku u ľudí (sapientov). Dôležitosť arginínu pre to, čo robí náš mozog ľudským bol napríklad výskum mozgového tkaniva zosnulých ľudí so schizofréniou. Pomocou chromatografie ako aj hmotnostnou spektrometriou sa zistilo, že tkanivo vykazovalo znížený metabolizmus arginínu.
Človek je zvláštny druh. Dvaja jedinci môžu byť navzájom vzhľadovo úplne rovnakí, ale ak jeden z nich má hoc iba jeden archaický gén, a to taký, ktorý ma vplyv na funkčnosť mozgu a ten je rozdielny od génov sapientov (ale aj sinantropov, mongoloidov ,… atď), tak tí jedinci sú neschopní ontologického vývoja a nie sú ani schopní samostatne vytvoriť civilizáciu, sú odsúdení na nejakú formu koexistencie s inými ľudskými druhmi. Povedzme zjednodušene, že majú mozog s archantropickým myslením (umožňujúci ontologický vývoj iba úrovne predkonvenčnej spoločnosti) , alebo ich skrátene nazvime archantropmi.
Pri opise ľudského vývoja sme dospeli do okamihu, keď odvážni jedinci, hnaní drastickými klimatickými podmienkami objavili poznanie, že kolektívnym prístupom je možné prekonať aj prírodné prekážky. Paradoxne sa získalo uvoľnenie disponibilnej pracovnej sily aj na iné činnosti a cesta k prvotnopospolnej spoločnosti bola otvorená. Jedinci, ktorí dosiahli vyspelosť sociálnej interakcie potrebnej pre vznik prvotnopospolnej spoločnosti boli takí, ktorí pochopili, že medzi nimi musia platiť spoločenské pravidlá pokiaľ sa tlupa nemá rozpadnúť.
Orientácia na pravidlá
V tejto fáze ontologického vývoja ľudia (deti) kolíšu medzi jednotlivými názormi.
Niekedy sa sami seba pýtajú: „Ako to mám urobiť? Ako vyzerám?“ inokedy “Ako vyzeráš ty?“
Uvedomujú si vonkajšie rozdiely pokiaľ ide o vlastnosti alebo správanie. Deti, ktoré nastupujú do školy (cca 8 rokov), skúmaním týchto otázok nastupujú cestu svojho ďalšieho vývoja. Štádium orientované na pravidlá opisuje ľudí, ktorí objavujú perspektívu z pohľadu druhej osoby a začínajú robiť jednoduché, vonkajšie porovnania. Tie sú potrebné pri ich začínajúcej potrebe byť akceptovaný a obľúbený a preto sa začínajú zaoberať zisťovaním spoločenských konvencií a pravidiel. Človek, ktorý chce vyzerať v komunite ľudí „správne“ a prijateľne preto kladie dôraz na vonkajšiu príťažlivosť a vzhľad.
Ľudia v tejto fáze prejavujú väčšiu dôveru, pretože prijatie a ochranu možno získať dodržiavaním pravidiel. Svet je nimi vnímaný ako menej nepriateľský v porovnaní s egocentrikmi. Osoby chcú byť opätovne rešpektované, čo znamená, „videné“ druhými. Rešpekt sa teraz dá získať dodržiavaním skupinových noriem, nielen silou.
Človek tiež dáva rešpekt druhým v podobe venovania im pozornosti. Ľudia si ma všímajú, keď som tu. Počúvam ich a oni počúvajú mňa. Vďaka druhej perspektíve človek objavuje možnosť jednoduchej spätnej väzby. Človek môže zistiť, čo si o ňom myslia ostatní. „Môžem sa spýtať svojich priateľov, čo si myslia, oni to povedia a svet sa nezrúti! Môžem im dôverovať.“
Skorší výskumníci (O’Fallon, Loevinger) nerozlišovali toto štádium od Egocentrického. Ale ten rozdiel je významný, pretože v tomto štádiu jedinci objavujú povrchnú podobnosť s ostatnými. Schopnosť prijať pohľad druhej osoby je míľnikom vo vývoji sociálnej interakcie. Človek nie je sám! Tento nový pocit si človek užíva vo voľných združeniach, ako sú kluby, v ktorých sa zdieľajú podobné záujmy.
Z pohľadu jazyka, jedinci orientovaní na pravidlá uvádzajú jednoduché faktické tvrdenia, odkazujú na konkrétne správanie a upozorňujú na svoj vzhľad. Na podnety reagujú pasívne, problémom sa snažia vyhnúť, ale nie sú si istí, ako to urobiť. Môžu mať pocit, že niečo urobili zle, ale nevedia povedať ako alebo prečo.
Predkonvenčná spoločnosť
Prvú spoločnosť pravidiel poznáme pod názvom:
Prvotnopospolná spoločnosť.
Naši predkovia museli prežiť v podmienkach striedania štyroch ročných období. Obdobie letnej hojnosti bolo striedané zimným obdobím nedostatku a bojom proti smrtiacemu zimnému chladu. Na ľudí doľahla nevyhnutnosť dlhodobého plánovania svojich aktivít a prežitia až do najbližšieho vegetačného obdobia. Krátkodobé plánovanie „do najbližšieho dňa“ by prežitie neumožnilo. Pokiaľ posun myslenia k egocentrizmu umožnilo prežiť skupine aj obdobie klimatickej nepriazni, zároveň to prinieslo možnosť iným nadaným jedincom sa špecializovať aj na iné činnosti ako bol kolektívny lov. Rodina, či niekoľko rodín pospolu, rod, či kmeň umožnili vznik hrnčiarstva, chov a domestifikáciu zvierat, cielené pestovanie rastlín, vznik poľnohospodárstva, stavbu vyspelejších príbytkov, skončila dovtedajšia odkázanosť na objavenie vhodných vstupných portálov jaskýň, začala ťažba a spracovanie nerastov, postupne sa ľudia prepracovali do doby železnej.
Ľudia si uvedomovali dôležitosť rodiny, či rodu, svojich potomkov, ich ochrany, a nevyhnutnosti spolupráce. Vecou prežitia bolo rodinné, či rodové pozadie. Muž, či už na loveckej alebo prospektorskej výprave mohol ísť len do takého rizika, aby sa vrátil živý domov, pretože jeho úspešný návrat umožnil prežitie jeho žene a ich potomkom. Lebo ich deti, to je to najdôležitejšie, čo umožňuje prežitie rodu. Pokiaľ sa aj stalo nejaké nešťastie a rodina prišla o ochrancu, vznikli pravidlá na úrovni spoločnosti, ktorá sa o ženu s deťmi postarala tak, aby sa potomkovia mohli plnohodnotne zaradiť do života spoločnosti. Život a prežitie každého člena komunity umocňoval jej schopnosť odolať prírodným podmienkam. Kruté zimné podmienky mohli priniesť zlyhanie niektorej osady a pokiaľ sa jedincom podarilo v týchto podmienkach núdzovo doraziť do susednej, automaticky sa príchodzím poskytovala pomoc. Toto platí (resp.platilo) dodnes v severských krajinách, susedia pomôžu susedovi v problémoch bez vypočítavosti, pretože v problémoch sa môže kedykoľvek ocitnúť aj ten, kto práve teraz pomáha. Domy sa nezamykajú, aby keď sa doň dostane človek v núdzi, ten príbytok mu musí umožnil prežiť. V odľahlých mrazivých pláňach severu je aj obyčajné zastavenie autom dôvodom pristavovania sa okoloidúcich s otázkou, či nie je potrebná pomoc.
Vylúčenie zo spoločnosti, znamenalo, že jedinec, ktorý nedodržiaval pravidlá bol vylúčením odsúdený na smrť. Nakoniec, jedinec nedodržiavajúci pravidlá komunity je pre život komunity bezcenný. Život mimo opida sa nedal prežiť, zvlášť nie počas polročného obdobia smrtiaceho mrazu. Niekde tu sa v ťažkých klimatických podmienkach rodila ľudská tvorivosť, cit pre spoluprácu, schopnosť empatie, či porozumenia a súbor pravidiel (aj mravnosť jednania), ktorými sa spoločnosť riadila.
Úvod tohto seriálu sme uviedli Gálskymi vojnami. Proti Rímskej ríši nestál jeden veľký nepriateľ, proti Rímskej ríši stála skupina ľudí s behaviorálnou stratégiou prežitia typu K (kapacita prostredia). Behaviorálna skupina typu K kladie dôraz na kvalitu a konkurencieschopnosť potomstva. Nie je jednoduché zaobstarať zdroje pre život potomstva, preto je stratégiou sa sústrediť iba na také množtsvo potomstva, pre ktoré je únosná kapacita prostredia, inak povedané je nevyhnutné maximalizovať počet prežitých jedincov. Neplodia sa nadbytoční jedinci bez zváženia podmienok ich vychovania, aby neodčerpali energiu početne menšiemu ale o to kvalitnejšiemu množstvu potomstva. Investuje sa do výchovy, vzdelania, schopnosti dokázať samostatne prežiť v ťažkých podmienkach tak, ako to dokázali jeho rodičia. Postoj k životu je extrémne ochraňujúci, skupina život každého svojho člena hodnotí extrémne vysoko, rovnako ako vzťah k potomkom. Je veľmi ťažké ovládať ľudí s touto behaviorálnou stratégiou. Silové ovládnutie, či ideologická subverzia sú vždy len dočasnými, pretože nič z toho nemôže ovplyniť evolučne dosiahnutú behaviorálnu stratégiu.
Žijú medzi nami a sú iní
Spomenieme aj behaviorálnu stratégiu typu R/r (reprodukčná), ktorá je rozpoznateľná bežne u ľudských druhov v teplých, klimaticky priaznivých oblastiach s dostatkom potravy a deficitom klimatických komplikácií. Je to stratégia s dôrazom na rozmnožovanie a mobilitu. Typickou je neschopnosť dlhodobého plánovania. Kvalita a konkurencieschopnosť potomstva je odsunutá do úzadia a typická je vysoká úmrtnosť potomstva. Mužský jedinec je až preexponovane sústredený na rozmnožovanie samotné, po oplodnení partnerky sa ale už o budúcu rodinu ani partnerku ďalej nestará. Na druhej strane príroda poskytuje osamotenému ženskému jedincovi dostatok dostupnej potravy. Potomstvo okamžite agresívne obsadzuje nové rajóny. Na smrti potomkov, či príslušníkov vlastného druhu nezáleží.
U južnejších hominínov, ako aj u neandertálcov nevznikal z dôvodu prírodných podmienok tlak na vývoj ich sociálnej interakcie. Ich fylogenetický vývoj sa v porovnaní so sapientmi spomalil, prípadne v prípade neandertálcov úplne ustrnul na úrovniach predkonvenčnej spoločnosti. U neandertálskych jedincov v ich ontologickom vývoji bola nemožnosť postupovať vo vertikálnom vývoji ega daná genetickými odchýlkami v porovnaní s hlavným stromom rodu Homo. Ich neskoršia hybridná forma – archantropi bola však už veľmi učenlivá a dokázala mnohé veci odpozorovať od sapientov a napodobňovať svoje správanie v snahe zapadnúť do spoločnosti sapientov založenej na pravidlách, ktorá sľubovala poskytnúť zdroje, na ktoré sami svojim vývojom už nestačili.
Robert D.Hare je kanadský forenzný psychológ známy svojim výskumom v oblasti kriminálnej psychológie. Pri svojej praxi diagnostikovania ťažkých zločincov vyvinul metódu diagnostiky psychopatie, nazvanú PCL (Psychopaty Checklist). Neskôr si uvedomil, a bol šokovaný, že pokiaľ tento diagnostický nástroj použije na vedenie firiem veľkých korporácií, či politikov, veľká časť z nich vychádza z testu ako psychopati. Spolu s klinickým firemným psychológom Paulom Babjakom napísali bestseller: Hadi v oblekoch, keď psychopati idú do práce.
Moderná spoločnosť stále nie je adaptovaná na koexistenciu s jedincami mentálne takto špecificky odlišnými. Neboli jediní, u nás je známy kolektív autorov Jana Drtilová, František Koukolík s ich dielom: Vzpoura deprivantů.
Autori hovoria, že sme dostatočne nedocenili genetické vplyvy, neboli totiž presnejšie známe. Teoretická možnosť, že títo ľudia nie sú chorí a nejde ani o poruchu osobnosti, ale o druh parazitnej evolučnej stratégie a krajnej varianty ľudskej normy, sa zvlášť v posledných rokoch prehlbuje. Ich kniha je určená všetkým ľuďom zaujímajúcich sa o zlo v spoločnosti.
Jana Drtilová, František Koukolík ale aj Petr Bakalář dospievajú do logického záveru, aj keď inými cestami ako tento seriál:
Behaviorálne skupiny typu K : Tvoria civilizácie.
Behaviorálne skupiny typu R/r: NEDOKÁŽU vytvoriť civilizácie.
Keď potomkovia sapientov vyrazili na juh.
Teraz preskočíme trochu obdobia vývoja ľudských druhov, ďaleko do postglaciálneho obdobia až do obdobia existencie a zakladania civilizácií mimo regiónu pôvodného vzniku človeka heidelbergského. Jedinci na akej úrovni sociálnej interakcie dokázali civilizácie vytvoriť, o tom bude reč v častiach o konvenčnej spoločnosti. Zamerajme sa ale teraz na jav, ktorý dodnes ovplyvňuje náš život, zamerajme sa na to, čo sa stalo, keď potomkovia civilizácie sapientov sa vydali na juh a založili civilizáciu v oblasti mezopotámie. Vtedy totiž prišli do kontaktu s druhmi s opačnou behaviorálnou stratégiou prežitia, akú mali oni sami. Stotisíc rokov kultivované pravidlá spolužitia nebolo možné presadiť u jedincov, ktorých ontologický vývoj ustrnul na úrovni impulzívnosti, či egocentrizmu a geneticky je u nich nemožné ani očakávať vertikálny posun ega smerom do niektorého štádia konvenčnej spoločnosti. Spoločnosť ľudí sa riadila pravidlami, ale miestni hominíni dosahujúci iba ontologickú úroveň impulzívnosti ich nedokázali začať používať, nechápali ich a ani dôvod existencie pravidiel. V časti o impulzívnosti sme vysvetlili, že ak aj nastane trest, impulzívny človek si nedokáže spojiť svoje správanie s následkom trestu. Najvyspelejší archantropi boli nakoniec schopní napodobňovať systém správy spoločnosti, ktorý odpozorovali od sapientov. Evolučne im chýbajúci aspekt mravnosti-spolupráce-tvorivosti-empatie im nebránil vydať sa na cestu dobývania sveta sapientov a prekvapivo rýchlo prišli na to, že to, čo sapientov robilo takými schopnými, ich zároveň robí voči ich bezohľadným metódam bezbrannými.
Otvorené príbytky sapientov sa stali ľahkým cieľom, hrozba zabitia ženy, či potomkov úplne odzbrojila mužského sapienta, rovnako pri orabovaní pod hrozbou zranenia či smrti sapient myslí na osud svojej rodiny. Archantrop nedosiahol evolučne takúto behaviorálnu stratégiu a sapientmi získané zdroje vníma ako svoju ľahkú korisť. Dlhodobé dôsledky svojho správania nedokáže pochopiť.
Potomkovia potomkov našich predkov preto pri súžití s druhmi iného vývojového štádia zavádzali rozdielne tresty pre jedincov sapientov a iné, značne drastickejšie, často terminálne pre archantropov. Dialo sa tak či už v Indii alebo mezopotámii. Časom sa oba druhy (z hľadiska kognitívneho) asimilovali a čas od času sa už aj v oblastiach ďaleko severnejšie vyskytnú u jedincov archantropické gény majúce vplyv na ich bezohľadné bezemočné agresívne správanie a s tým súvisiace aj ľahké stúpanie po spoločenskom rebríčku.
Okolo r.3250 p.n.l. prišiel do oblasti mezopotámie kmeň Sumerov, ktorý neskôr dal meno ríši, ktorú založil. Pre porovnanie, sumerské písmo bolo znakové, značne teda vývojovo zaostávalo za vinčianskou runou. Vedeli spracovávať meď, zanechali za sebou významné stavby z hlinených tehál, známe ako zigguraty. Okolo r.2335 p.n.l. bola táto prvá civilizácia už asimilovaná okolitými miestnymi kmeňmi, keď oblasť čelila tzv. Akádskkej okupácii, noví severní dobyvatelia nazvali ríšu Sumersko-Akádskym kráľovstvom. Okolo r.2200 p.n.l. do oblasti dorazili zo severu Gútiovia a znova si porobili danú oblasť a opätovne nastavili pravidlá spolužitia , tentokrát už aj v písomnej podobe. Ich zákonník z r.2095 p.n.l. je najstarší na svete, aj keď nie práve najznámejší. Gútiovia vzorne udržiavali v prevádzke vodné zavlažovacie kanály a ich mesto Ur sa stalo taktiež známym pojmom. Postupne sa aj generácie Gútiov asimilovali s okolitým obyvateľstvom. V roku 2000 p.n.l. nasledovala invázia Amoritov, ktorá spôsobila rozvrat civizácie. Z chaosu sa rodili rôzni panovníci, ktorí sa pokúšali ustanoviť opätovne poriadok, aký panoval v predchádzajúcich obdobiach. Podarilo sa to až Chammurapimu a ríša získala meno po významnom meste, ktoré sa v tom čase vybudovalo, po Babylone.
Chammurapiho zákonník
V r.1901 bola v Iráne objavená stéla z r. 1750 p.n.l. tzv.Chammurapiho zákonník, obsahujúci pravidla fungovania spoločnosti.
Aj Chammurapi musel svojim zákonníkom riešiť stret dvoch rozdielnych kultúr. Pre vládnucu privilegovanú vrstvu (právoplatní občania) sa použil ako základ zvykové právo dávnych severných prišelcov, ktorí založili mestské štáty a civilizačnú infraštruktúru vôkol nich. Neprivilegovaní a otroci sa riadili inými zákonmi.
Uvedieme si niektoré zákony a skúste nad nimi porozmýšľať z hľadiska toho, ktoré sú určené behaviorálnej skupine typu K a ktoré biologicky neintegrovateľným jedincom typu R/r.
- Ak právoplatný občan vyrazil oko příslušníkovi plnoprávných občanov, vyrazia mu oko.
- Ak zlomil kosť plnoprávného občana, zlomí mu kosť.
- Ak se niekto dopustil lúpeže a bude pristihnutý, tento človek bude usmrtený.
Asi nie je potrebné pripomenúť, že u zvykového práva sapientov, ktorých potomkovia túto civilizáciu zakladali pred 1500 rokmi, bolo vylúpenie obydlia čímsi nepoznaným, čosi, čo v kultúre otvorených dverí neexistovalo a s čím sa ešte nestretli. Chammurapiho zákonník tak rozširuje pôvodné zvykové právo o pravidlá koexistencie s populáciou rozdielnej fylogenetickej vyspelosti.
Tento zákonník sa stal základom toho, čo sa dnes vyvinulo do právneho systému. Na udržiavanie a vynucovanie pravidiel sa ideálne hodili práve neohrození egocentrici a to ako na pozíciách silových zložiek, tak aj súdov. Archantro-sapientský miešanec Chammurapi to takto nastavil a systém nekonečnými modifikáciami prežíva dodnes. Pretože Sumerská civilizácia prekvitala 1500 rokov bolo by zaujímavé vedieť aké princípy pôvodne ustanovili sumerskí sapienti po príchode do oblasti. To nevieme. Chammurapiho počin až na konci existencie tejto civilizácie môžeme vnímať ako zúfalý pokus znovunastoliť poriadok podobný tomu aký tam vládol za čias zakladateľov ríše. Nepomohlo to, ríša bola už na konci svojej existencie a aj zanikla. Ak sa zamyslíme nad osadenstvom aj súčasných väzníc, vidíme, že tento systém riešenia problému spolužitia ani počas 4000 rokov svojho vývoja (práva) nič nevyriešil.
Poznámka: predkonvenční archantropi dokážu rovnako ľahko vykonávať činnosti potrebné k presadzovaniu práva ako aj sapienti. Ich dosahovaná ontologická úroveň to umožňuje. Je to zároveň desivý fakt pri rozmýšľaní o mechanizmoch riadenia ľudskej spoločnosti. A pokiaľ systém práva svojim vývojom nič nevyriešil, pravdepodobne nám to ukazuje na zloženie vykonávateľov práva vo všetkých civilizáciách počas 4000 rokov, ktoré nasledovali po Sumersko-Babylonskej.
Vráťme sa ale v čase k prvotnopospolnej spoločnosti. Aby množstvo kmeňov zdieľalo navzájom svoje kultúrno technické výdobytky, do hry vstupuje ďalší zjednocujúci prvok, ktorý úroveň sociálnej interakcie povyšuje až na úroveň vzniku civilizácie. Ak by sa skupina ľudí predkonvenčnej spoločnosti ocitla na pustom ostrove, ich potomkov by sme po rokoch uvideli žiť ako ľudoopov, ceriacich zuby pri náleze potravy. Ak by sme pozorovali rovnaký scenár u ľudí s dosiahnutou ontologickou vyspelosťou niektorého z konvenčných štádí, ich potomkov by sme našli, ako organizovanú spoločnosť, nakoľko by im to prírodné podmienky ostrova a čas tam strávený umožnil.
V ďalších dieloch sa budeme zaoberať takými urovňami sociálnych interakcií a dosiahnutej ontologickej úrovne jedincov, ktoré umožňujú dosiahnutie a zachovanie civilizácie. Na záver si zopakujme všetky ontologické a fylogenetické úrovne, ktorými jedinci a spoločnosti musia prejsť, aby dokázali stvoriť svoju vlastnú civilizáciu.
0 Comments