KNIHA SLOVO O PLUKU IGOROVOM
Staroruský hrdinský epos Slovo o pluku Igorovom z 12. storočia nie je len ruskou literárnou pamiatkou, ale patrí celému slovanskému svetu ako svojbytnému kultúrno-historickému spoločenstvu a zároveň mu patrí pevné miesto v dejinách svetovej literatúry. Z rozhodnutia UNESCO si celý kultúrny svet v roku 1987 pripomenul 800. výročie vzniku diela Slovo o pluku Igorovom, čím bola potvrdená jeho výnimočnosť. Slovenskí čitatelia mali možnosť zoznámiť sa s dielom už v roku 1947, keď prvýkrát knižne vyšlo v Bratislave v preklade A. V. Isačenka, s ilustráciami – drevorytmi Ľudovíta Fullu.
V súvislosti s opätovným slovenským vydaním staroruského hrdinského eposu Slovo o pluku Igorovom v ruskom a slovenskom jazyku sa veľvyslanec Ruskej federácie I. B. Bratčikov stretol s vydavateľom M. Zverinom, predsedom občianskeho združenia Slavica, a J. Rezníkom, známym prekladateľom, básnikom a dramatikom.
Veľvyslanec vyzdvihol, že kniha vychádza v situácii, keď sa v mnohých európskych krajinách šíria rusofóbne názory a pestuje sa zvrátený pohľad na ruskú históriu a kultúru. Snaha vydavateľského tímu o predstavenie slovenskej spoločnosti tých najlepších príkladov tvorivého dedičstva ruského národa je o to dôležitejšia.
Zaujímavosti o diele
Slovo o pluku Igorovom je epos o neúspešnej výprave novgorodsko-severského kniežaťa Igora Svjatoslaviča proti Polovcom v r.1185 (Kumáni, v slovenčine od názvu tohto kmeňa vznikla semantická odvodenina chumaji). Kyjevské knieža Sviatoslav zjednotí všetky kniežatá a vydajú sa Igorovi na pomoc. Zjednotenie a spoločný boj umožní zároveň aj oslodenie Rusi od Kumánov. Je to zaujímavý protiklad k Svätoplukovým trom prútom a memento sily zjednotenia by sme si mali my Slováci ale aj Slovania stále pripomínať.
Dnes sa všeobecne epos datuje do 12.storočia. Epos bol zložený pravdepodobne anonymným autorom po opisovaných udalostiach, prenášal sa ústnym podaním aj písomným, kde došlo k možným komoleniam. Doložený rukopis bol uložený v kláštore v Jaroslavli (pravdepodobne opis pochádzajúci z 15. storočia). Odtiaľ bol ukradnutý a v r.1795 sa dostal zberateľovi staroruských písomností grófovi Alexandrovi Ivanovičovi Musin-Puškinovi. Ten urobil jeho opis pre Katarínu II a pripravil jeho tlačené vydanie. Kým sa vedeckí bádatelia k nemu dostali, originál zhorel v r.1800 (odporcovia doložili, že žiaden požiar nebol), takže nám ostal k výskumu iba text. A vznikli spory, aké poznáme aj u nás u diel starých tisícročia a priam zúrivé námietky, pokiaľ ide o skúmanie akýchkoľvek slovanských pamiatok starých viac než tisícročie. Pangermánsky výklad histórie je vždy nekriticky uprednostňovaný.
Obhajobu pravosti zastával Dmitrij Sergejevič Lichačov vďaka ktorému sa dielo zaradilo medzi ruskú stredovekú literatúru. Nuž, oponenti namietali hebreizmy a bohemizmy, ktoré nemohli existovať v čase vzniku eposu. Preto za možného falzifikátora sa považoval aj Josef Dobrovský, veľký český slavista, ktorý bol v tom čase práve na návšteve u pána grófa. A datovanie preto namietači pravosti dávali do 19.storočia. On sa však podľa svojich listov pri svojej návšteve u grófa Musin-Puškina dostal iba k indexu chronografu, nie k samotnému dielu. Vo svojej korešpondencii však píše, že chronograf je písaný hlaholikou a modifikovanou ustavou. Takto sa chronograf z Jaroslavského kláštora zadatoval do 15.storočia. Vďaka Lichačovovi a jeho lingvistickej analýze sa doba vzniku (textu) diela zaraďuje do 12.storočia. Andrej Zaliznjak (2004) a Sergej Nikolajev (2020) urobili analýzu turkických pojmov a potvrdili Lichačovov výskum. Koho by to zaujímalo viď.Václav Blažek: Slovo o pluku Igorově v perspektivě výpůjček orientálního původu.
Áno, podvrhy nálezov ale aj literárnych diel sa diali, zvlášť v romantickom 19.storočí, období národného uvedomenia a jari národov. Aj dnes prekvitá tento “biznis” s imitačno-provokačnými [IP] činnosťami u niektorých rádoby “proto-slovienskych” spolkov (vymýšľajú sa novotvary a lingvisticky ahistorické nezmysly, ignoruje sa vývin jazyka a moderného sveta). Je preto veľmi dôležité zamerať svoju pozornosť na vedeckú analýzu diel. Tým zároveň odhalíte, kto je zdroj rozbrojov, namiesto zjednocovania. Motivácia dnešných [IP] spolkov a dôsledok ich činnosti je však pre Slovanstvo oveľa zlovestnejšia.
Tiež ste boli vždy zvedaví, odkiaľ čerpali informácie naši buditelia, keď poctivo rekonštruovali slovanský panteón ?
Takže pluk už máme lingvisticky rozanalyzovaný. Možme sa venovať perličkám z diela.
“Vetry vanúce od mora sú vnuci Striboga.” (boh vetra a búrky, s ním lietajú mŕtve duše, tým že preletí celým/všetkým svetom, je vševediaci).
“Knieža Všeslav … veľkému Chorsovi ako vlk cestu skrížil.” (Slnečný boh, alebo aj mesačný, synonymum Dažboga, resp.prvý písomný zápis znel Chorsdažbog)
Knieža buď dorazil na pomoc ešte pred východom slnka alebo svojou majestátnosťou “vlka” zatienil mesiac. (Chors, krsať, kresať, … názov boha podľa niektorých výskumníkov vyjadroval špecifikum mesiaca, jeho fázy: cúvajúci mesiac).
A tu je to veľmi zaujímavé. Vedeli ste, že rimania verili, že slovania sa v noci dokážu premieňať na vlkov? A táto povera alebo tvrdenie zapísané v 12.storočí v tomto epose tu teda existovalo už minimálne tisícročie ?
